Financovanie podniku bankový úver vs. lízing

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a bankovníctva Financovanie podniku bankový úver vs. lízing Company Financing Bank Credit and Leasing in Comparison Bakalárska práca Autor: Veronika Koláriková Bankový management Vedúci práce: Ing. Viktória Ďurajová, PhD. Banská Bystrica apríl 2014

2 Vyhlásenie Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry. Svojim podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. Vo Veľkých Bieliciach 25. apríla 2014 Veronika Koláriková

3 Poďakovanie Ďakujem mojej vedúcej bakalárskej práce Ing. Viktórií Ďurajovej, PhD. za podporu, cenné rady a pripomienky pri písaní tejto práce. Vo Veľkých Bieliciach 25. apríla 2014 Veronika Koláriková

4 Anotácia KOLÁRIKOVÁ, Veronika: Financovanie podniku bankový úver vs. lízing. [Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a bankovníctva. Vedúci práce: Ing. Viktória Ďurajová, PhD. Rok obhajoby: Počet strán: 71. Bakalárska práca sa zaoberá financovaním podniku bankovým úverom alebo lízingom, práca je rozdelená do troch častí. Prvá kapitola sa zaoberá teoretickým vymedzením podniku a moţnosťami jeho financovania prostredníctvom bankového úveru a lízingu. Ďalšia kapitola sa venuje komparatívnej analýze bankového úveru a lízingu v modelovom príklade. Tretia kapitola sa venuje zhodnoteniu výhod a nevýhod bankového úveru a lízingu z pohľadu podnikateľského subjektu. Kľúčové slová: podnikanie, bankový úver, lízing

5 Annotation KOLÁRIKOVÁ, Veronika: Company financing bank credit and leasing in comparison. [Bachelor s thesis]. Banking Institute, College of banking in Prague, Foreign University Banska Bystrica. Department of Finance and Banking. Leader of the thesis: Ing. Viktória Ďurajová, PhD. Year of defense: Pages: 71. Bachelor s thesis work deals with the company financing by bank credit or leasing, this work is divided into three parts. The first chapter deals with the theoretical definition enterprise and the possibility of financing through bank credit and leasing. The next chapter work deals a comparative analysis bank credit and leases in the model example. The third chapter focuses on the evaluation of the advantages and disadvantages of a bank credit and leasing terms of business entity. Key words: business, bank credit, leasing

6 OBSAH ÚVOD CHARAKTERISTIKA PODNIKU A MOŢNOSTÍ JEHO FINANCOVANIA Členenie podnikov Moţnosti financovanie podniku Vlastné zdroje financovania Cudzie zdroje financovania Bankový úver v teórii Charakteristika a úlohy bankového úveru v podniku Klasifikácia bankových úverov Proces úverového financovania Výhody a nevýhody úveru Lízing Typy lízingu Výhody a nevýhody lízingu Porovnanie bankového úveru a lízingu Zhrnutie 1. kapitoly KOMPARATÍVNA ANALÝZA BANKOVÉHO ÚVERU A LÍZINGU V MODELOVOM PRÍKLADE Trh úverového financovania v SR Prevádzkový úver Kontokorentný úver Proces ţiadosti a schvaľovania kontokorentného úveru Trh lízingového financovania v SR Charakteristika podniku a vybraného automobilu Bankový úver vo VÚB banke modelový príklad Lízing vo VÚB leasing modelový príklad Komparácia v modelovom príklade ZHODNOTENIE VÝHOD A NEVÝHOD BANKOVÉHO ÚVERU A LÍZINGU ZÁVERY A ODPORÚČANIA ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY Zoznam obrázkov, tabuliek a grafov Zoznam príloh... 70

7 ÚVOD V dnešnej dobe, v ktorej neustále preniká globalizácia, rušia sa hranice a je vzájomná prepojenosť ekonomík, umoţňujú vhodné podmienky pre rozmach exportu a importu rôznych krajín. Preto na tieto skutočnosti banky reagujú poskytnutím nových bankových produktov, ktoré sú v dnešnej dobre súčasťou svetového obchodovania. Súčasná doba je veľmi ovplyvnená hospodárskou a následne finančnou krízou. Veľa podnikateľov a podnikov, ktoré disponujú s malým mnoţstvom peňaţných prostriedkov, alebo sa nachádzajú v zlej finančnej situácií v dôsledku týchto skutočností, sú nútení siahať po financovaní z externých zdrojov ako sú napríklad faktoring, forgaiting a lízing. Hospodárska prax naznačuje, ţe pri financovaní osobného alebo úţitkového vozidla sa podnikateľské subjekty najčastejšie rozhodujú medzi lízingom a bankovým úverom. Cieľom bakalárskej práce je na základe komparatívnej analýzy financovania podniku prostredníctvom bankového úveru a lízingu, zhodnotiť výhody a nevýhody týchto foriem financovania v konkrétnom modelovom príklade. V teoretickej časti sa zameriame na rozdelenie lízingu a úveru a podrobne kaţdý jeden charakterizujeme. V závere porovnáme úver a lízing a definujeme rozdiely medzi nimi. V praktickej časti zrealizujeme poskytnutie úveru a lízingu od banky. V závere jednotlivé ponuky porovnáme a určíme, ktorá ponuka pre financovanie automobilu pre vybraný podnik bude najlepšia. K naplneniu vytýčených cieľov vyuţijeme metódy deskripcie, analýzy a komparácie.

8 1 CHARAKTERISTIKA PODNIKU A MOŽNOSTÍ JEHO FINANCOVANIA Podľa obchodného zákonníka (Obchodný zákonník 5 DIEL III) môţeme podnik definovať ako súbor hmotných ako aj osobných a nehmotných zloţiek podnikania. K podniku patria veci, právne a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúţia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúţiť. Podľa Šlosára (Šlosár et al., 1995, s. 40) môţeme podnik charakterizovať ako samostatnú hospodársku jednotku, ktorá vyuţívaním výrobných činiteľov vyrába výrobky alebo poskytuje sluţby určené na predaj. Taktieţ sa podnik môţe charakterizovať ako aj súhrn hmotných, nehmotných a osobných zloţiek podnikania, ktoré zabezpečujú činnosť podniku. Medzi hmotné zloţky podnikania patria všetky veci (fyzický kapitál) a majetkové práva, ktorými podnik disponuje. Pre činnosť podniku sú dôleţité aj nehmotné zloţky podnikania, medzi ktoré patrí obchodné meno, povesť, postavenie na trhu a pod. Medzi osobitné zloţky podnikania sa zahrňuje štruktúra a kvalifikácia zamestnancov. Podľa Remišovej (Remišová et al., 2011, s. 91) predstavuje podnik základnú jednotku ekonomického systému, ktorý sa nachádza v zloţitých väzbách s rôznymi záujmovými skupinami. Tieto skupiny ovplyvňujú činnosť podniku a zároveň sú jeho činnosťou ovplyvňované. Podnik nesie zodpovednosť za externality a dôsledky, ktoré jeho činnosť sprevádzajú. Prostredníctvom podniku realizuje svoje ciele a záujmy veľa subjektov s najrozličnejšími, občas aj konfliktnými záujmami a potrebami. Podľa Hontyovej (Hontyová et al., 1995, s. 53) predstavuje podnik takú hospodársku jednotku, ktorá ma svoju právnu subjektivitu a ekonomickú samostatnosť. Predávať tovary a sluţby a kupovať výrobne faktory a sluţby umoţňuje ekonomická samostatnosť a právna subjektivita. Kaţdý podnik má svoje základné ale aj špecifické znaky. Medzi základné znaky podniku zaraďujeme (Sedlák et al., 1995, s. 16): - Kombinácia výrobných faktorov je typickým znakom pre všetky druhy podnikov, nielen pre výrobné podniky. Kaţdá podnikateľská činnosť si vyţaduje aby na strane vstupov boli výrobné faktory ktoré sú tvorené pracovnými, hmotnými a finančnými zdrojmi respektíve vybavením. - Hospodárnosť a finančná rovnováha sú tieţ typickým znakom všetkých podnikov, ktoré majú snahu dlhodobo existovať a rozvíjať sa. Len taký prístup 8

9 k podnikateľskej činnosti, ktorý je racionálne hospodárny a vytvára predpoklady na včasné plnenie finančných záväzkov (platobná schopnosť a primeraná platobná pohotovosť), umoţňuje dlhodobé preţitie podniku v konkurenčnej trhovej ekonomike. - Ekonomická samostatnosť je prejavom slobody v podnikaní a plnej zodpovednosti za hospodárske výsledky. Podnik rozhoduje o cieľovom zameraní svojich podnikateľských aktivít (o sortimente, predaji, cenách a o výrobnom programe), o pouţití a získaní finančných zdrojov a pod. Ekonomická samostatnosť vytvára obsah právnej samostatnosti, ktorá umoţňuje podniku vstupovať do právnych vzťahov k iným podnikateľským subjektom (obciam, občanom, podnikom a pod.). Preto je podnik nositeľom práv a povinností v oblasti zmluvných vzťahov (majetkovoprávnych, občianskoprávnych a pod.). Podnik, ktorý si chce udrţať svoje postavenie na trhu, obstáť v konkurencii, poprípade zvýšiť svoj trhový podiel sa musí snaţiť vyniknúť nad ostatnými konkurenčnými podnikmi svojimi špecifickými znakmi (Alexy et al., 2005, s. 15): - Súkromné vlastníctvo vyjadruje skutočnosť, ţe majiteľ kapitálu má právo sa zúčastňovať priamo alebo nepriamo na riadení podniku. - Samostatnosť autonómia nám hovorí o slobode podnikania. Na strane jednej má podnik moţnosť vyuţívať trhové príleţitosti, na strane druhej nesie riziko z prípadného neúspechu. - Ziskovosť nám hovorí o tom, ţe podnik sa snaţí maximalizovať svoj zisk vo vzťahu k vloţenému kapitálu. Musí zabezpečovať hospodárnosť a finančnú rovnováhu, t.j. vytvárať predpoklady na plnenie finančných záväzkov a podmienok pre dlhodobé preţitie v konkurenčnej trhovej ekonomike. Na základe špecifických vlastnosti sa vytvára imidţ podniku, ktorý je definovaný ako súhrn pozitívnych alebo negatívnych predstáv, ktoré majú o podniku zamestnanci, zákazníci, verejnosť či ďalší obchodní partneri. Imidţ ako symbolický obraz podniku vzniká ako dôsledok pôsobenia rôznych objektívnych činiteľov. Ide o pôsobenie komplexu aktív, ktoré sú zahrnuté do pojmu public relations, poskytovanie výhodných platobných podmienok, reklama, alebo veľkorysé záruky. Pozitívny imidţ je prostriedok, ktorý výrazne pomáha podniku dosahovať a udrţiavať určitú pozíciu v konkurenčnom zápase. Jeho vplyv sa kladne prejavuje vo viacerých činnostiach, ktoré súvisia s podnikaním. Podnik, ktorý má pozitívny imidţ dáva základ pre úspech nových výrobkov, ľahšie získava úvery, nových kvalifikovaných zamestnancov a pod (Sedlák et al., 1995, s. 17). 9

10 1.1 Členenie podnikov S klasifikáciou podniku sa stretávame u viacerých autorov ako napr. Hyršlová (2008), Alexy (2005), Vlachynský (1993), Šlosár (1995). Prikláňame sa ku klasifikácií podľa Hyršlovej (2008) a Šlosára (1995), ktoré následne charakterizujeme. Podniky moţno klasifikovať podľa viacerých hľadísk (Hyršlová et al., 2008, s. 17): - podľa zamerania a charakteru činnosti podniky výrobné (napr. priemyselné, poľnohospodárske a pod.), obchodné podniky, finančné inštitúcie či podniky sluţieb, - podľa príslušností k hospodárskym odvetvím, t.j. podľa odvetvovej klasifikácie ekonomických činnosti (SKNACE) ide o hierarchický usporiadané triedenie ekonomických činností stanovené Slovenským štatistickým úradom, - podľa veľkosti a rozsahu činnosti podniky malé, stredné a veľké. Za najvýznamnejšie hľadisko pre členenie podnikov je povaţované členenie podľa právnej formy podnikania. Tomuto členeniu sa budeme následne venovať. Podľa právnych noriem rozlišujeme tri základné organizačno právne formy podnikania (Šlosár et al., 1995, s. 44): - ţivnosti, - druţstvá, - obchodné spoločnosti. Ţivnosti Podľa Šlosára (Šlosár et al., 1995, s. 44) ţivnosti sú prevaţne malé podniky, ktoré pôsobia vo sfére obchodu, v sluţbách a remeslách, ktoré zvyčajne riadi sám vlastník. Ţivnostník ma ručenie neobmedzené, t.j., ţe za záväzky a straty svojho podniku ručí celým svojim majetkom (nielen majetkom podniku). Existujú ohlasovacie, koncesované ţivnosti. Ohlasovacie ţivnosti stačí ohlásiť ţivnostenskému úradu po splnení podmienok. Ohlasovacie ţivnosti sa ďalej členia na remeselné, viazané a voľné. Remeselná ţivnosť je taká činnosť, pri ktorých ţivnostník získava odbornú spôsobilosť (schopnosť vykonávať ich) vyučením a praxou v danom odbore. Aby získal remeselnú ţivnosť, potrebuje výučný list alebo iný doklad o potrebnom vzdelaní a trojročnou praxou v odbore. Medzi tento druh ţivnosti zaraďujeme napríklad zámočníctvo, opravy áut, kaderníctvo a pod. Viazaná ţivnosť je uţ náročnejšia činnosť, aj odborná spôsobilosť sa získava iným spôsobom. Na konkrétne ţivnosti stanovuje zákon presne určené podmienky. Napríklad pri získaní ţivnosti v odbore výroby strojov a prístrojov sa musia spraviť odborné skúšky (nestačil by 10

11 len výučný list). Naopak pri voľnej ţivnosti sa nevyţaduje ţiadna odborná spôsobilosť. Stačí, ak podnikateľ spĺňa všeobecné podmienky danej ţivnosti. Medzi takýto druh ţivnosti sa zaraďuje podomový obchod, predaj v trţnici a pod. Koncesované ţivnosti, sú uţ náročnejšie činnosti, ktorých povolanie si vyţaduje splniť určité dodatočné podmienky. Za osobitnú podmienku sa udáva spoľahlivosť, ktorá sa posudzuje vo vzťahu k predmetu podnikania, so zreteľom na ochranu ţivota, zdravia, majetku a verejných záujmov. Medzi tieto ţivnosti sa zaraďujú činnosti s výrobou a predajom zbraní, streliva, lekárskych a zdravotníckych potrie, montáţ a opravy telekomunikačných zariadení a pod. Ţivnostníci podnikajú s vlastným kapitálom, poprípade získavajú zdroje z úverov. Ak individuálny vlastník nemá dostatočný kapitál a nemá moţnosť získať úver, môţe si nájsť na podnikanie spoločníka. Na našom území sa v súčasnosti môţu takýmto spôsobom vytvárať obchodné spoločnosti. Obchodné spoločností Predstavujú právnické osoby, ktoré sú zaloţené spoločenskou zmluvou zakladateľov (fyzické a právnické osoby) za účelom podnikania a tvoria ich (Sedlák et al., 1995, s. 60): - Komanditná spoločnosť (k. s.) predstavuje osobnú spoločnosť, ktorá sa vyznačuje dvoma typmi spoločníkov komplementárov a komanditistov. Komplementári ručia za záväzky spoločnosti celým svojim majetkom. Naopak komanditisti ručia za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Štatutárnym orgánom môţu byť len komplementári, pretoţe majú vyšší podiel na zisku spoločnosti. - Verejná obchodná spoločnosť (v. o. s.) vzniká zdruţením aspoň dvoch osôb, ktoré podnikajú pod spoločným menom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne a celým svojim majetkom. Táto obchodná spoločnosť sa zakladá spoločenskou zmluvou podpísanou všetkými zakladateľmi a zápisom do obchodného registra. Spoločenská zmluva stanovuje zásady na určenie výšky zisku, ktorý sa medzi spoločníkov rozdelí, ako aj spôsob a čas vyplácania podielu na zisku. Pri zaloţení tejto spoločnosti sa nevyţaduje základný kapitál. - Spoločnosť s ručením obmedzením (s. r. o.) patrí medzi kapitálové obchodné spoločnosti, pretoţe spoločníci sa nemusia osobne zúčastňovať na podnikaní spoločnosti, ale musia vloţiť určitý vklad. Spoločnosť môţe mať najviac päťdesiat spoločníkov, keď sa zvýši počet spoločníkov spoločnosť sa musí premenovať na akciovú spoločnosť alebo na druţstvo. Spoločníci ručia za záväzky spoločnosti obmedzene, do výšky svojho kapitálového vkladu. 11

12 - Akciová spoločnosť (a. s.) predstavuje typickú kapitálovú spoločnosť. Jej základné imanie je rozdelené na určitý počet akcií s určitou menovitou hodnotou, ktorých drţiteľmi sú akcionári. Akcia predstavuje cenný papier, s ktorým sú spojené práva akcionára podieľa sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení i zisku a na likvidačnom zostatku pri jej zániku. Na valnom zhromaţdení akcionárov sa rozhoduje o dôleţitých veciach spoločnosti. Na tomto valnom zhromaţdení rozhoduje majiteľ ktorý ma najväčšie mnoţstvo akcií a preto má najviac hlasov. Druţstvá Druţstvá predstavujú spoločenstvo osôb zaloţeným za účelom podnikania, alebo zaisťovaním hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov, ktoré je zapísané do obchodného registra a za svoje záväzky zodpovedajú celým svojim majetkom. Členom druţstva môţe byť fyzická aj právnická osoba (Hyršlová et al., 2005, s. 17). 1.2 Možnosti financovanie podniku V odbornej literatúre sa stretávame s viacerými prístupmi na členenie finančných zdrojov ako napríklad Valach (2008), Vlachynský (1993). Prikláňame sa k členeniu cudzích zdrojov podľa Vlachynského (Vlachynský et al., 1993, s. 46), ktorý hovorí o tom ţe finančné zdroje podniku môţeme členiť z rôznych hľadísk, pričom kaţdé nám bliţšie charakterizuje bliţšiu stránku ich pôsobenia v podniku. a) podľa účelu, na ktorý sú určené, podnik získava finančné zdroje ako peniaze alebo ako kapitál. O získavaní kapitálu hovoríme vtedy, keď zdroje slúţia na, rozšírenie, modernizáciu, zriadenie alebo iné zveľadenie podniku, investujú sa. Preto sa vkladajú do podniku na dlhodobo alebo trvalo a tieto zdroje sa získavajú väčšinou na kapitálovom trhu. Finančné zdroje ako peniaze slúţia na likviditu podniku v priebehu jeho hospodárenia a na zabezpečenie platobnej schopnosti. V kolobehu podnikových prostriedkov nie je vţdy v časovom súlade uvoľňovanie prostriedkov v peňaţnej forme s potrebou platiť, preto vzniká dočasná (spravidla krátkodobá) potreba finančných zdrojov, ktoré podnik musí čerpať z peňaţného trhu. b) z časového hľadiska sa finančné zdroje môţu členiť na také, ktoré ma podnik k dispozícií - na neobmedzený čas (trvale); takýto charakter má základné imanie podniku, ktoré je získavané pôvodnými a dodatočnými vkladmi vlastníkov a samofinancovania, 12

13 - dlhodobo; ide o také zdroje, ktoré sú získavané úverovou formou; spravidla sa preto podrobnejšie členia na dlhodobé záväzky (so splatnosťou nad 4 aţ 6 rokov) a strednodobé záväzky (so splatnosťou 1 aţ 4 roky, resp. 6rokov), - krátkodobo; predstavuje rôzne druhy úverových zdrojov, ktoré majú lehotu splatnosti do jedného roka c) podľa zdroja, z ktorého do podniku plynú sa môţu finančné zdroje členiť na externé a interné. Preto sa hovorí o externom a internom financovaní podniku. Za externé zdroje pre podnik ako samostatne hospodáriacu jednotku sa povaţujú, všetky zdroje plynúce do podniku od iných subjektov. Do externých finančných zdrojov sa zahŕňajú pôvodné a dodatočné vklady vlastníkov a všetkých druhov úverov a pôţičiek a prípadných dotácií. A do interných zdrojov sa zahŕňajú odpisy z investičného majetku, zdroje uvoľňované pri zmenách majetkovej a finančnej štruktúry podniku a pôvodné a dodatočné vklady vlastníkov. d) z hľadiska vlastníctva sa finančné zdroje podniku členia na vlastné a cudzie. Medzi vlastné zdroje patria interné zdroje, pôvodné a dodatočné vklady vlastníkov. Tieto zdroje má podnik a vytvárajú vlastné imanie a sú trvalo k dispozícií. Stavby podniku vlastného imania podniku je tvorený zo strany pasív bilancie podniku. Zahŕňa sa tu, fondy v ktorých sa postupne kumulujú vnútorné podnikové zdroje venované na jeho rozvoj (kapitálové fondy a fondy zo zisku), základné imanie a ešte nerozdelený zisk. Medzi cudzie zdroje patria všetky druhy úverov pôţičiek a záväzkov (vrátane stálych a nestálych pasív), účelové fondy a nadácie, ako aj prípadne nenávratnú finančnú pomoc, ktorú poskytuje podnik štátny rozpočet. V nasledujúcej časti si stručne charakterizujeme vlastné a cudzie zdroje financovania. Podľa Štofkovej (Štofková et al., 2009, s. 181) aby sa mohol podnik úspešne rozvíjať v konkurenčnom prostredí trhového hospodárstva, potrebuje k tou finančné zdroje. Finančné riadenie podniku sa môţe realizovať rôznymi formami: - Vlastné zdroje financovania - Externé zdroje (emisia akcií, obligácií a pod.), - Interné zdroje (zisk, odpisy, záväzky a pod.), - Cudzie zdroje financovania - Emisia podnikových obligácií, - Úvery. 13

14 1.2.1 Vlastné zdroje financovania Vlastné finančné zdroje sú také, ktoré sa buď získavajú od vlastníkov alebo sú tvorené vo vnútri podniku. Za vlastné zdroje financovania sa pokladajú vklady vlastníkov, odpisy, zisk a úspory z modernizácie a vedecko technického pokroku. Detailnejšie sa členia na externé a interné zdroje financovania. Do kategórie interných zdrojov sa zaraďujú samofinancovanie zo zisku, odpisy, zdroje z predaja majetku, modernizácie a vedecko technický pokrok a do kategórie externých zdrojov patria vklady vlastníkov (Májková, 2011, s. 42). Následne si charakterizujeme interné a externé zdroje financovania. Externé zdroje financovania Podľa Vlachynského (Vlachynský et al., 1993, s. 54) vlastný kapitál z externých zdrojov prichádza do podniku pri jeho zaloţení ako pôvodný vklad vlastníka, alebo vlastníkov. Ak počas podnikového hospodárenia vznikne dodatočná potreba vlastného kapitálu (napr. pri financovaní podnikovej expanzie, pri finančnej konsolidácii realizovanej substitúciou cudzieho kapitálu vlastným kapitálom ) a podnik nemá dostatok interných zdrojov, vtedy dochádza k ďalšiemu vlastníckemu vkladu. Formy kapitálového vkladu sa líšia podľa typu podniku, ktoré moţno členiť do dvoch veľkých skupín. Prvú skupinu tvoria podniky, ktoré neemitujú akcie a spravidla ani obligácie, čiţe sa nestávajú členmi burzy, preto nemôţu priamo vyuţívať sluţby vysoko organizovaného kapitálového trhu. Do tejto skupiny patria podniky jednotlivca, osobné spoločnosti ale aj druţstvá. Napriek veľkému počtu podnikov patriacich do tejto skupiny je ich podiel na celkovom kapitálovom vybavení podnikateľského sektora, na tvorbe hrubého domáceho produktu a na počte zamestnaných v tomto sektore síce v jednotlivých krajinách rozdielny, no vţdy je výrazne vyšší ako v druhej skupine. Druhú skupinu tvoria podniky emitujúce akcie, poprípade aj obligácie, ktoré majú (po splnení istých podmienok) priamy prístup na organizovaný kapitálový trh. Do tejto skupiny patria akciové spoločnosti a v niektorých krajinách aj komoditné spoločnosti na akcie, pretoţe tieto spoločnosti majú najvýznamnejší podiel na kapitáli podnikateľského sektora. Podľa Valacha (Valach, 2001, s. 329) externé zdroje financovania investic predstavujú objemové spravidla menšie časti finančných zdrojov, pouţitých na financovanie investičného majetku, čo vo svojej rozmanitosti sú naopak viac pestrejšie. Ich rôznorodosť súvisí s rozvojom a inováciou na kapitálových trhoch. 14

15 Interné zdroje financovania Zatiaľ čo pri externých zdrojov financovania poskytujú zdroje na toto financovanie iné subjekty naopak pri financovaní z interných zdrojov sa zdroje financovania vytvárajú a aj pouţívajú v podniku samotnom. Tieto zdroje prichádzajú na účet podniku prostredníctvom platobného a zúčtovacieho styku vo forme trţieb od iných subjektov ako napríklad od dodávateľov. Najpodstatnejšie je to, ţe tieto zdroje vznikli v dôsledku činnosti podniku (Vlachynský et al., 1993, s. 74). Podľa toho, ako podnik získava zdroje, rozlišujeme rôzne formy vnútorného financovania (Štofková et al., 2009, s. 182): - Financovanie zo záväzkov (penále z omeškania platby pri zmluve dohodnutej splatnosti predstavujú ukazovateľ nákladovosti). - Financovanie zo zisku je tvorené zo zisku z hospodárskej činnosti, z finančnej činnosti a z mimoriadnej činnosti. - Financovanie v dôsledku uvoľňovania peňazí (racionalizáciu, v dôsledku uplatňovania technického pokroku, zmenou majetkovej štruktúry ide o zdroje získané predajom majetku z dôvodu jeho neupotrebiteľnosti pre podnikateľské účely podniku, ako napr. nepotrebný dlhodobý majetok, zásoby, pohľadávky a pod.). Záporný rozdiel predajnej a zostatkovej ceny pri zmene štruktúry majetku je ukazovateľ nákladovosti. - Financovanie z odpisov Okrem uţ uvedených interných zdrojov financovania sa môţu v určitých obdobiach ţivotného cyklu podniku vyskytnúť aj iné interné finančné zdroje. Podľa Vlachynského (Vlachynský et al., 1999, s. 130) môţu to byť tieto nasledujúce interné zdroje financovania: - zdroje z uplatnenie racionalizačných opatrení, - zdroje z predaja majetku, - zdroje z vyuţívania výsledkov vedecko technického pokroku Cudzie zdroje financovania Podľa Májkovej (Májková, 2011, s. 40) cudzie zdroje majú návratný a nenávratný charakter. Môţu sa do bilancie podniku premietať rôznymi spôsobmi, ako napríklad bankové úvery, ktoré sú definované ako cudzí návratný finančný zdroj, ktorý zvyšuje zadlţenie podniku. Medzi iné cudzie zdroje zaraďujeme napríklad venture kapitál, ktorý 15

16 predstavuje vstup investora do základného imania firmy, čiţe sa navýšia vlastné zdroje podniku a jeho zadlţenosť sa nezvyšuje. Cudzie zdroje boli v minulosti dosť obmedzené. V súčasnosti si podnikatelia, ktorí pociťujú nedostatok finančných zdrojov, môţu vyberať z väčšieho spektra moţností od nenávratnej pomoci zo štátneho rozpočtu aţ po úverové zdroje banky. Cudzie zdroje sa delia na štandardné (ktoré sú beţne vyuţívané, s určitou tradíciou a väčšine podnikateľov známe) a alternatívne zdroje financovania (ktoré sú zriedkavejšie vyuţívané, sú to novšie formy financovania a pre veľa podnikov sú neznáme). Štruktúra a forma finančných zdrojov je uvedená v bilancii podniku a je členené podľa doby pouţívania na dlhodobé finančné zdroje (emitované obligácie, dlhodobé bankové úvery a pod.) a krátkodobé finančné zdroje (záväzky voči zamestnancom, štátnemu rozpočtu, obchodný úver, krátkodobé bankové úvery a pod.). Prioritou pri pouţívaní finančných zdrojov je súlad medzi dobou pouţitia kapitálu a časovou viazanosťou majetku (finančné zdravie podniku) (Štofková et al., 2009, s. 192). Čistá súčasná hodnota dlho ovplyvňuje získavanie cudzích zdrojov na financovanie ľubovoľnou formou, ktorá sa môţe vypočítať podľa vzťahu (Štofková et al., 2009, s. 192): ČSHD = VČ (SH úrokových platieb + SH splátky pôţičky) Kde je: ČSHD - čistá súčasná hodnota dlhu, VČ - vypoţičaná čiastka, SH - súčasná hodnota. V nasledujúcej časti detailne priblíţime financovanie podniku cudzími zdrojmi financovania, vďaka ktorým sa v praktickej časti dozvieme akú formu financovania by bolo pre náš podnik výhodne si vybrať. 1.3 Bankový úver v teórii S charakteristikou bankového úveru sa stretávame u viacerých autorov ako napríklad Štofková (2009), Medveď (2012), Vlachynský (1993), Ninačová (2004). Podľa autorky Štofkovej ( Štofková et al., 2009, s. 192) môţeme úver charakterizovať ako ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlţníkom, ktorý vzniká ako potreba preklenutia dočasného nedostatku peňazí na strane dlţníka a moţnosti ich krytia zo strany veriteľa s podmienkou návratnosti. Podľa 5 písm. b) zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách rozumieme pod pojmom úver dočasné poskytnutie peňaţných prostriedkov v akejkoľvek forme vrátane faktoringu 16

17 a forfaitingu. Banky poskytujú celý rad rôznych úverov, ktoré sa vzájomne odlišujú mnohými charakteristikami. Bankový úver je moţné charakterizovať ako dočasné zapoţičanie peňazí komerčnou bankou klientovi (dlţníkovi) na viazané alebo voľné pouţitie. Úrok predstavuje cenu úveru. Inými slovami povedané, úver predstavuje záväzok dlţníka zaplatiť v dohodnutom čase pevne určenú sumu peňaţných prostriedkov veriteľovi. Peniaze predstavujú prostriedok úhrady odloţenej platby. (Medveď et al., 2013, s. 34). Úver funguje v úlohe výmenného prostriedku, pretoţe uľahčuje cestu tovaru a sluţbe od predávajúceho ku kupujúcemu podobne ako efektívne peniaze. Úver má svoje špecifické črty, a predstavuje prostriedok výmeny, ktorý vzniká v čase vzniku úverového vzťahu. Pri transakcií sa existencia úveru neskončí, pretoţe musí byť v budúcnosti splatený. Tento výmenný prostriedok je spojený s určitými povinnosťami, právami a privilégiami účastníkov úverového vzťahu. Veriteľ v súvislosti s právnou formou úverového vzťahu poskytuje dlţníkovi právo čerpať úver, ktorý môţe pouţiť na stanovený účel v istom čase a na určitom mieste a povinnosť ho splatiť v stanovenom čase. Dlţník musí mať spoluúčasť na určení podmienok realizácie úverového vzťahu a všeobecnej dostupnosti úveru za predpokladu splnenia určitých kritérií (ekonomická a majetková spôsobilosť). V nadväznosti na zmluvne dohodnuté podmienky má veriteľ právo na splatenie úverových prostriedkov a povinnosť tieto prostriedky poskytnúť dlţníkovi (Ninačová, 2004, s. 10) Charakteristika a úlohy bankového úveru v podniku V odbornej literatúre je úver najčastejšie charakterizovaný ako prostriedok výmeny s obmedzenou prijateľnosťou vzhľadom na čas, jeho cenu a úverové riziko, ktoré na seba preberajú účastníci úverového vzťahu. Predstavuje ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlţníkom, ktorý vzniká pri odovzdaní konkrétnej hodnoty na dočasné pouţitie (Vlachynský et al., 1999, s. 134). Z hľadiska dlţníka má formu záväzku a z hľadiska veriteľa vyjadruje pohľadávku. Dlţník sa zaväzuje úver splatiť v stanovenom termíne a zaplatiť veriteľovi odmenu vo forme úroku za jeho dočasné pouţívanie ako zdroja financovania (viď obrázok 1). 17

18 Obrázok 1 Úver ako prostriedok výmeny ÚVER Poskytnúť úver Veriteľ Cena Čas Miesto Riziko Vyuţiť úver Dlţník Veriteľ Poskytnutie úveru Dlţník Splatenie úveru Zdroj: Ninačová, 2004, s. 10 Pri súčasnom dodrţaní zásad úrokovej a úverovej politiky zabezpečuje podnik efektívne vyuţívanie úverov. Podľa Ninačovej (Ninačová, 2004, s. 11) úver v podniku plní 4 hlavné úlohy: - podporuje tvorbu čistého zisku, - rieši platobnú silu podniku a deficit v tvorbe finančných zdrojov, - umoţňuje podnikom zabezpečiť úhradu potrebných výrobných činiteľov, ktoré podmieňujú poskytovanie sluţieb, tvorbu nových výrobkov, ich následnú realizáciu a dosahovanie poţadovaného ekonomického efektu z podnikania, - vo všeobecnosti podporuje efektívne vyuţívanie všetkých zloţiek kapitálu podniku a bohatstva krajiny, avšak rozsah jeho vyuţívania musí byť vecne zdôvodnený, nesmie vyvolať prehriatie ekonomiky a viesť k inflácii, Klasifikácia bankových úverov Poskytovanie bankových úverov a pôţičiek predstavuje rozhodujúcu časť aktívnych obchodov bánk a môţeme ich konkrétne sledovať v bankových súvahách (bilanciách). Moţnosť čerpania úveru v banke, prísľuby úveru a ich postupné vyuţívanie bývajú 18

19 v bankovej praxi označované niekedy ako finančné facility. Vrátane finančných facilít a ich mnohotvárnosti vytvárajú isté problémy pri členení a systematizácií úverov (Polidar et al., 1999, s. 117). Tieto rôzne odlišnosti vychádzajú z toho, ţe kaţdý podnik je iný a tak nie je moţné, aby bol poskytnutý rovnaký úver pre všetkých. Ani podniky nemajú záujem rovnakú výšku úveru. Výška úveru sa odvíja od toho, čo ma podnik zo získaných finančných prostriedkov v pláne. U viacerých autorov sa stretávame s rozličnými kritériami členenia bankových úverov. My sa stotoţňujeme s klasifikáciou úveru podľa Štofkovej (Štofková et al., 2004, s. 192), ktorá člení úverové formy podľa viacerých hľadísk: - subjektu, ktorý úver poskytuje (štát, peňaţné ústavy, iné podniky), - teritoriálne pôsobnosti (vnútroštátne, medzištátne). - spôsobu ručenia (zaručené a nezaručené), - doby, na ktorú sa úver poskytuje (dlhodobé, strednodobé a krátkodobé), - spôsobu čerpania (jednorazové, postupné umorovanie dlhu), - účelu (objektu, ktorý sa úveruje). Základným kritériom klasifikácie úverov je lehota splatnosti, na ktorú sa úver poskytuje. V našej bakalárskej práci sa zameriame na členenie podľa objektu úverovania podľa Medveďa (Medveď et al., 2012, s. 164): - úvery prevádzkového charakteru (nákup zásob materiálu, surovín, polotovarov a hotových výrobkov), - úvery na financovanie pasív (úvery na prechodný nedostatok finančných prostriedkov), - úvery investičného charakteru (na kúpu investičného, hmotného a nehmotného majetku, na kúpu finančných investícií). Pre podnik, ktorý potrebuje získať úver na financovanie svojich podnikateľských plánov sú najvýhodnejšie investičné, prevádzkové a kontokorentné úvery, ktoré si následne charakterizujeme. Investičný úver Podľa Sobeka (Sobek et al., 2000, s. 67) je investičný úver určený na obstaranie investičného majetku, prípadne iných potrieb súvisiacich s podnikateľkou činnosťou, ktoré priamo slúţia na jeho rozvoj. Tento úver sa poskytuje na samostatnom úverovom účte, ktorý ma strednodobý alebo dlhodobý charakter a spláca sa v pravidelných intervaloch 19

20 (mesačne, štvrťročne, polročne a pod.). Investičný úver je moţné poskytnúť len na presne špecifikovaný účel, ktorý musí byť doloţený podnikateľským zámerom, alebo podnikateľským plánom. Vzhľadom na konkurenčné a ekonomické podmienky na trhu banka musí skúmať reálnosť podnikateľského plánu. Reálne posúdenie prínosu investície je dôleţité z hľadiska tvorby zdrojov potrebných na splácanie úveru a úrokov. Podmienkou poskytnutia investičného úveru je dostatočné zaistenie. Tento úver je splácaný z disponibilných zdrojov, čo predstavuje zisk vytvorený podnikateľkou činnosťou. Na druhej strane podľa Ciska (Cisko et al., 2009, s. 397) sa investičný úver pouţíva na zaobstaranie pozemkov, výstavby inţinierskych sieti, na nákup strojov a prístrojov, na nákup technológií a pod. Postup pri poskytovaní klasického investičného úveru sa líši podľa toho, či ide o úver na nákup, úver na rekonštrukciu a modernizáciu, alebo o úver na výstavbu investičného celku alebo jeho častí. Pri investičnom úvere na nákup investičného celku sa úver poskytuje jednorazovo, takţe banka môţe jednoducho kontrolovať dodrţanie účelu jeho poskytnutia a navyše má ihneď k dispozícií vecné krytie investičného úveru tým, čo bolo nakúpené. Prevádzkový úver Podľa Pavelku (Pavelka, 2008, s. 62) prevádzkový úver pomáha podniku financovať svoju beţnú prevádzku, nákup, výrobu a predaj svojich produktov. Prevádzkový úver býva väčšinou krátkodobý, ale tam kde je výrobný cyklus dlhší ako jeden rok býva tento úver strednodobého charakteru. Tento úver je členení z viacerých hľadísk, ktoré predstavujú metódu poskytovania, účel poskytovania a spôsob krytia. Z hľadiska metódy poskytnutia, čerpania alebo splácania sa prevádzkový úver delí na prípadové a kontinuálne. Prípadové úvery (jednorazové), ktoré sú posudzované individuálne na základe jednotlivých ţiadosti. Naopak kontinuálne úvery (priebeţné), ktoré sú dlţníkom priebeţne čerpané podľa potrieb dlţníka a priebeţne splácané podľa moţností dlţníka. Z hľadiska účelu sa prevádzkový úver delí na účelový a bezúčelový. Pri účelovom úvere sa jednoznačne určí na aký účel sa úver poskytol (napr. úver na zásoby). Pri bezúčelovom úvere nie je moţné jednoznačne určiť k čomu tento úver bol určený (napr. kontokorentný úver). Podľa spôsobu krytia sa tento úver člení na zaistený, krytý a nekrytý. Pri zaistenom úvere je konkrétna zaisťovacia hodnota (napr. zmenkový úver, lombardný úver). Pri krytom úvere je návratnosť zaistená kvalitou hospodárenia dlţníka (napr. kontokorentný úver). Nekrytý úver je charakterizovaný ako úverová výpomoc (napr. úvery na mzdy, na pokrytie strát a pod.). Prevádzkový úver kryje potreby prevádzkového charakteru s návratnosťou prekračujúcou jeden rok (napr. príprava veľkej zákazky stavebnou firmou a pod.). Tento 20

21 druh úver poţaduje krytie majetkovou zárukou alebo prvotriednou osobou, pri ktorom sa obmedzuje objem úveru takým spôsobom, ţe dlţník sa musí podieľať vlastnými zdrojmi na finančnom krytí úverovaného projektu. Avšak rozhodujúcou podmienkou na poskytnutie úveru je podrobná celková ekonomická a finančná analýza situácií ţiadateľa, a taktieţ dlhodobý výhľad finančnej situácií potenciálneho dlţníka a zhodnotenie očakávaného výnosu úverovaného projektu. Táto analýza býva zväčša zaloţená na externých informáciách, alebo na podnikových podkladoch (Vlachynský et al., 2009, s. 180). Kontokorentný úver Podľa Jančíkovej(Jančíková, 2009, s. 160) kontokorentný úver spočíva v stanovení debetného limitu na účte klienta, a taktieţ slúţi na krátkodobé preklenutie nesúladu medzi príjmami a výdavkami. Limit kontokorentného úveru je poskytovaný na obdobie jedného roka. Medzi výhody patrí moţnosť pruţného preklenutia krátkodobého nedostatku finančných prostriedkov. Dané finančné prostriedky sú pouţiteľné operatívne a k čerpaniu nie je potrebné dokladovať jeho účel. Jedinou nevýhodou takéhoto úveru je cena. Podľa Medveďa (Medveď et al., 2012, s. 165) kontokorentný úver je jeden z najrozšírenejších krátkodobých úverov vo vyspelých trhových ekonomikách. Tento úver je poskytovaný na kontokorentnom účte, ktorý je v podstate kombináciou úverového a vkladového účtu, čo znamená, ţe beţný účet klienta môţe mať debetný aj kreditný zostatok. V bankovej praxi sa označuje ako beţný účet s moţnosťou debetného zostatku do istého stanoveného rámca. Výška debetného limitu, alebo debetného rámca je dohodnutá v zmluve vo forme úverového limitu. Z pohľadu klienta predstavuje flexibilnú formu čerpania úveru, pretoţe v prípade potreby čerpá úverové prostriedky automaticky zo svojho účtu, aj keď na ňom nemá dostatočné prostriedky. Technicky sa nemusí uzatvárať úverová zmluva pri kaţdej potrebe krátkodobých peňaţných prostriedkov. Úroky sa platia zo skutočne vyčerpanej čiastky úveru. Veľmi často sa mení jeho zostatok, čo aj z charakteru produktu vyplýva Proces úverového financovania Pri úverovom financovaní sa podnikatelia často snaţia optimalizovať svoj daňový základ s cieľom minimalizovať výšku dane. Toto však môţe byť obojstrannou zbraňou. Tvorbou nízkeho zisku sa limituje rast vlastných zdrojov, a ochota bánk poskytovať 21

22 dlhodobé úvery. Preto je potrebné aby podnikatelia pamätali nato, ţe ak budú deklarovať záporný daňový základ, budú pre banku rizikovým klientom (Majková, 2011, s.61). Pôţičky (úvery) pre podniky majú slúţiť väčšinou na podnikanie, nakoľko sa od nich očakáva zisk, a nie beţná spotreba. Úvery pre podnikateľov a ţivnostníkov sú nastavené väčšinou na vyššie sumy a úverové limity. Podnikateľ si pri svojom príjme môţe poţičať viac ako ten, kto nepodniká. Podnikatelia obvykle neplatia poplatok za vedenie úverového účtu a niekedy neplatia poplatok za poskytnutie úveru (Štofková et al., 2004, s. 220). Postup úverového financovania je zobrazený v obrázku 2. V prvok kroku je potrebné predloţiť banke ţiadosť o poskytnutie úveru, ktorej súčasťou môţe byť podnikateľský plán, alebo finančný výkaz. Od schopnosti podniku tvoriť zisk, alebo reálnosti predkladaného podnikateľského plánu sa bude odvíjať celá úspešnosť, alebo neúspešnosť v ďalších krokoch tohto procesu (Májková, 2011, s. 61). Podľa Majkovej (Majková, 2011, s. 61) sa pri ţiadosti o bankový úver uvádzajú najčastejšie tieto základné chyby: - nízky podiel vlastných zdrojov, - silná závislosť od jedného odberateľa, resp. dodávateľa, - nereálnosť podnikateľského zámeru, - zabezpečenie úveru, - nízka úroveň vedomosti o situácii na trhu v danej oblasti, - úspešnosť podnikania je veľmi závislá od jednej osoby. Obrázok 2 Proces úverového financovania 1. Skúmanie žiadosti o poskytnutie úveru V prvej fáze je jednanie, ktorím je vymedzené základnými parametrami úveru. Ide o: - účel úveru, - výšku úveru, - druh úveru. - predpokladané splátky úveru a splatnosť, Doklady, ktoré sú potrebné pre ţiadosť o úver: - doklady k účelu úveru. - potvrdenie daňového úradu, - daňové priznanie, - podnikateľský plán, - ţivnostenský list, resp. výpis z obchodného registra, - finančné výkazy, účtovná závierka 2. Jednanie o zabezpečení úveru Zmyslom zabezpečenia (zaistenia) úveru poţadovaného bankami je zamedzenie strát v prípade platobnej neschopnosti klienta. Najčastejšie spôsoby ručenia sú: 22

23 - avalová zmenka, - záloţné právo k pohľadávke, - ručenie ručiteľom, - banková záruka vystavená inou bankou, - záloţné právo k nehnuteľnej alebo hnuteľnej veci a pod. 3. Voľba spôsobu splácania Existuje viacero moţností splácania, ktoré závisia od účelu jeho pouţitia a druhu úveru. Úver môţe byť splatený jednorazovou splátkou, alebo splácaný v niekoľkých pravidelných či nepravidelných splátkach. V úverovej zmluve sa, taktieţ môţe dohodnúť o odklade splatnosti prvej splátky o určité obdobie. 4. Uzavretie úverovej zmluvy 5. Kontrola plnenia úverových podmienok Kontrola úveru sa predovšetkým sústreďuje na: - celkovú finančnú situáciu podniku, - schopnosť klienta splácať úroky a úver v stanovených termínoch, - plnenie ďalších podmienok stanovených bankou, - účelové pouţitie úveru. Zdroj: Májková, 2011, s Výhody a nevýhody úveru U viacerých autorov sa stretávame s rozličnými kritériami výhod a nevýhod úveru. Stotoţňujeme sa s výhodami a nevýhodami úveru podľa Ninačovej (Ninačová, 2004, s. 13). Medzi výhody zaraďujeme tieto vlastnosti (Ninačová, 2004, s. 13): - posilňuje pozitívnu tvorbu platobnej sily podniku, - v pri inflácií podnik spláca úver lacnejšími peniazmi, - úrokové náklady predstavujú poloţku zničujúcu o daňový základ, čo má pozitívny vplyv na tvorbu čistého zisku podniku a jeho pouţitie (samofinancovanie potrieb), - pri plnom financovaní svojich prevádzkových a investičných potrieb nemusí podnik disponovať len vlastnými finančnými zdrojmi, - z peňaţných úverov, úverový záväzok dlţníka je jasne špecifikovaný a má fixný charakter, ale výnimkou je u úveroch poskytnutých s pohyblivou úrokovou sadzbou. Primeranosť tohto záväzku podnik podriaďuje ich poznaniu formy ich zabezpečenia a očakávanému vývoju svojich peňaţných tokov, 23

24 - pouţívanie úveru zniţuje náklady podniku za predpokladu optimálneho pomeru medzi zdrojmi cudzieho a vlastného kapitálu pri súčasnom zohľadnení pruţnosti cien úveru, čo predstavuje minimalizáciu priemerných nákladov kapitálu, - vlastníci podniku sa môţu podieľať na riadení úverových vzťahov, do ktorých vstupujú, - úverových záväzok, ktorý je získaný z nepeňaţných úverov (napr. z obchodného úveru, dodávateľského a zákazníckeho úveru), musí byť jasne špecifikovaný v dohodnutých obchodno úverových podmienkach, čo predstavuje platobné podmienky uzatvorenej obchodnej zmluvy pre pouţívateľa úverov (odberateľa kupujúceho alebo dodávateľa). Medzi nevýhody zaraďuje tieto vlastnosti (Ninačová, 2004, s. 14): - vyuţívanie úveru nad optimálnu hranicu zadlţenia môţe viesť k prejavu úverových rizík a neskôr môţe byť pokles trhovej hodnoty majetku podniku, - platobné podmienky obchodnej zmluvy poskytnutím zľavy môţu zniţovať hospodársky výsledok predávajúceho a i jeho trţby, - platbu úrokov z peňaţných úverov a splátky úveru musí podnik zabezpečovať nezávisle od vývoja svojej finančnej situácie. Sú vymáhateľné, ktoré môţu spôsobiť podniku váţne problémy, alebo aţ zánik, - rôzne obmedzujúce podmienky pre dlţníka môţe obsahovať úverová zmluva podniku s poskytovateľom úverov (spôsob zabezpečenia splatenia úverov aţ po prevzatie kontroly nad podnikom, limitovať výplatu dividend, objem úverov v budúcnosti), - negatívne ovplyvnenie hospodárskeho výsledku podniku spôsobí rast zadlţenia nad optimálnu hranicu pri súčasnom raste ceny úverov. 1.4 Lízing Lízingové financovanie je pomerne populárnym spôsobom financovania menších alebo stredných podnikov, pretoţe na obstaranie dlhodobého majetku nemusia mať k dispozícií potrebný, zväčša veľký kapitál. Lízingová spoločnosť na rozdiel od banky nevyţaduje v prípade nového podnikateľského zámeru detailný projekt. Lízingovej spoločnosti postačia len finančné výkazy na preukázanie schopnosti splácania splátok. 24

25 Malý podnikateľ nemusí preukázať svoj majetok na ručenie, potrebuje iba dostatok financií na zaplatenie prvej zvýšenej splátky, ktorá má formu akontácie (Majková, 2011, s. 69). Slovo lízing je odvodené od anglického slova lease, ktoré znamená prenájom, nájom, avšak tento pojem je doslovný a pouţívame ho v uţšom význame. Lízing chápeme ako: nájomný (dvojstranný, prípadne viacstranný) vzťah, pri ktorom nájomca na základe zmluvy platí prenajímateľovi (vlastníkovi zariadenia) počas dohodnutej lehoty stanovené splátky nájomného ako náhradu za voľné pouţívanie predmetu prenájmu. Prenajímateľ zostáva vlastníkom, po zaplatení poslednej splátky prechádza vlastnícke právo na nájomcu za dohodnutých podmienok (Majcher et al., 1998, s. 14). Vyuţívajú ho najmä malé a stredné podniky v podnikaní kvôli častému nedostatku finančných zdrojov. Podľa Polidara (Polidar et al., 1999, s. 205) môţeme lízing charakterizovať ako prenájom investičného zariadenia, predmetu dlhodobej spotreby a iných predmetov uţívateľa za zjednané nájomné na určiť alebo neurčitú dobu. Ide o samotný druh obchodu, jeho potrebu a účelnosť preverila hospodárska prax. Prenajímatelia lízingových predmetov sú výrobcovia, obchodníci alebo lízingové spoločnosti. Ponímame ho z dvoch hľadísk (Vlachynský, 1993, s. 126): - z hľadiska vecného ide o prenájom tovaru, zariadenia, predmetov dlhodobej spotreby a iných predmetov zákazníkov (jednotlivé osoby, organizácie, podniky), ktorí ich pouţívajú za úplatu (nájomné) na určitý alebo neurčitý čas podľa zmluvne dohodnutých podmienok; - z hľadiska finančného lízing predstavuje špeciálnu formu úverového krytia dlhodobých potrieb podniku. Lízingová zmluva podrobne obsahuje všetky náleţitosné podmienky nájomného vzťahu. Je to dátum prenechania prenajatej veci do uţívania nájomcu, dohoda o sluţbách, doba trvania zmluvy, ktoré bude poskytovať lízingová spoločnosť nájomcovi, úprava poistenia, výška akontácie, zabezpečovanie údrţby a opráv majetku, výška a frekvencia lízingových platieb (Majková, 2011, s. 70). Podľa Majkovej sa lízingová platba skladá zvyčajne z dvoch častí (Majková, 2011, s. 70): - z lízingovej marţe zahrňujúcej náklady sluţieb, ktoré podľa zmluvy poskytuje prenajímateľ nájomcovi, rizikovú priráţku kryjúcu riziká prenajímateľa, úrok z úveru, ktorý poskytla lízingová spoločnosť nájomcovi prenechaním predmetu lízingu do uţívania, - zo splátky obstarávacej ceny predmetu prenájmu lízingu. 25

26 1.4.1 Typy lízingu Z finančného hľadiska predstavuje lízing špeciálnu formu úverového krytia potrieb podniku. Najmä podľa dĺţky obdobia, na ktoré sa lízingová zmluva uzatvára, poznáme dva druhy lízingu (Štofková et al., 2009, s. 214): - operatívny a - finančný lízing. V nasledujúcej časti budeme detailnejšie charakterizovať tieto dva druhy lízingu. Zameriame sa na ich charakteristiku, podstatu, poprípade ich členenie. Na záver stručne zhodnotíme oba lízingy ich výhody a nevýhody. Operatívny lízingu U viacerých autorov sa stretávame s rozličnými charakteristikami operatívneho lízingu. My sa stotoţňujeme s viacerými autormi, ktorý charakterizujú tento typ lízingu. Podľa kolektívu autorov (Kolektív autorov, 2005, s. 54) operatívny lízing môţeme charakterizovať podľa ekonomického, ale aj daňového hľadiska. Podľa ekonomického hľadiska môţeme ho charakterizovať ako prenájom na dobu väčšinou kratšiu, ako je ţivotnosť predmetu lízingu. Predmet lízingu väčšinou po skončení zmluvy ostáva majetkom prenajímateľa (môţe ním byť špecializovaná lízingová spoločnosť, výrobca, alebo iná právnická alebo aj fyzická osoba). Pri tomto lízingu pre zvýšenie atraktívnosti často krát prenajímateľ ponúka v súvislosti s prenájmom aj rôzne sprievodné sluţby ako napríklad servis, poistenie, náhradné vozidlo a pod. Podľa uţ spomínaného daňového hľadiska môţeme operatívny lízing charakterizovať ako akýkoľvek prenájom, ktorý nespĺňa podmienky finančného lízingu. Vyuţíva sa predovšetkým v takých prípadoch, keď nájomca nemá záujem o právne vlastníctvo predmetu lízingu, alebo ako dôsledok predchádzania rýchlemu morálnemu opotrebovaniu niektorých komodít, alebo ak rieši problém sezónnosti niektorých svojich potrieb. Podľa Majkovej (Majková, 2011, s. 70) operatívny lízing je formou krátkodobého prenájmu. Obvykle je uzatvorená zmluva na kratší čas, ako je ţivotnosť zariadenia. Najčastejšie sa uplatňuje pri krátkodobom prenájme áut, počítačov alebo špeciálnych zariadení. Po celý čas je vlastníkom daného zariadenia lízingová organizácia, ktorá o ňom účtuje a vykonáva odpisy. Lízingová spoločnosť zabezpečuje jeho údrţbu aj poistenie. Nájomca platí lízingovej spoločnosti dohodnutú lízingovú platbu, ktorá zahŕňa rizikovú 26

27 a ziskovú priráţku ale aj opotrebovanú hodnotu. Po uplynutí doby prenájmu sa daný majetok vráti lízingovej spoločnosti, ktorá ho bude prenajímať ďalším záujemcom. Podľa Vlachynského (Vlachynský et al., 1993, s. 126) operatívny lízing predstavuje taký typ transakcie, pi ktorej je určitá časť majetku prenajatá na krátku dobu, pričom časovo to nie e bliţšie špecifikované. Prenajímateľ má povinnosť zabezpečovať servis a opravy, a taktieţ musí znášať všetky riziká vyplývajúce z vlastníctva. Tento typ lízingu nemá z hľadiska podnikových financií väčší význam, aj keď je v niektorých oblastiach činnosti viac rozvinutý ako napríklad pri prenájme osobných automobilov počítačov a iných. Operatívny lízing má aj svoje výhody a nevýhody, ktoré si teraz bliţšie budeme definovať. Medzi výhody pre nájomcu operatívneho lízingu patrí (Kolektív autorov, 2005, s. 57): - jeho okamţité získanie, bez dlhých čakacích dôb, - v danom momente nepotrebuje nájomca celú sumu rovnajúcu sa obstarávacej cene majetku, - nájomca nemusí čakať na získanie úveru od banky, - v prípade potreby nájomca môţe ukončiť nájomnú zmluvu, - pri nefunkčnosti pôvodne zmluvne dohodnutého majetku môţe získať taký istý alebo podobný majetok, resp. zabezpečiť opravu na náklady prenajímateľa. Medzi nevýhody pre prenajímateľa operatívneho lízingu patrí (Kolektív autorov, 2005, s. 57): - v tomto majetku sú viazané finančné prostriedky, ktoré, ak majetok nie je v nájme, neprinášajú ţiadny osoh, a fyzicky aj morálne zastarávajú, - prenajímateľ podstupuje riziko nadmerného opotrebenia pri nesprávnom alebo neopatrnom manipulovaní s majetkom zo strany nájomcu a taktieţ musí uvaţovať aj o moţnosti jeho odcudzenia, - prenajímateľ vynakladá ďalšie vyvolané náklady na zvýšené poistenie kaţdého majetku, - na druhej strane ak sa majetok bude neustále (počas celej doby plánovaného odpisovania) v prenájme (v jednej alebo vo viacerých účtovných jednotkách), na tomto majetku sa tak prejaví finančné pokrytie pôvodnej obstarávacej ceny a prenajímateľ dosiahne zisk. 27

28 Finančný lízing Financovanie rozvojových potrieb podniku je moţné vykonať následným odkúpením prenajatej veci, čomu hovoríme finančný lízing (Štofková et al., 2009, s. 217). Podľa kolektívu autorov (Kolektív autorov, 2005, s. 2) môţeme finančný lízing charakterizovať ako dlhodobý nájomný vzťah na zaloţený na oddelení právneho a ekonomického vlastníctva prenajatého predmetu. Jeho hlavným cieľom je pre financovanie celej alebo určitej časti obstarávacích nákladov počas celého trvania nájmu pri súčasnom ekonomickom vyuţívaní predmetu nájmu nájomcom, pričom nájomný vzťah sa končí prevodom právneho vlastníctva k predmetu prenájmu z prenajímateľa na nájomcu. Obchodný ani Občiansky zákonník nedefinujú finančný lízing a nestanovujú podmienky uzatvárania zmluvy o finančnom prenájme, alebo pri uzatváraní zmluvy sa vychádza z konkrétneho typu nájomnej zmluvy (podľa toho, čo je predmetom prenájmu hnuteľná, alebo nehnuteľná vec, prípadne dopravný prostriedok). Podľa medzinárodnej organizácie EUROLAS sa finančný lízing vyznačuje týmito základnými charakteristikami (Jurišová et al., 2005, s. 7): a) nájomca znáša prevádzkové riziká, ako aj riziká spojené s voľbou dodávateľa voľbou predmetu lízingu, b) vlastníkom predmetu lízingu zostáva po celú dobu trvania lízingovej zmluvy prenajímateľ, c) tento predmet je pouţívaný na prevádzkové ciele, d) nájomca má výlučné právo pouţívať tento predmet, ako keby bol jeho vlastníkom, e) obstaráva ho prenajímateľ, f) lízingová zmluva, ktorá sa uzatvorila na dobu neurčitú, nie je vypovedateľná zo strany lízingového nájomcu, g) nájomca si volí predmet lízingu. Postupy účtovania finančného prenájmu vyplývajú priamo z 30 a postupov účtovania, ktoré sa členia do 3 častí (Kolektív autorov, 2005, s. 3): a) Istinou u prenajímateľa je to celková suma dohodnutých platieb zníţená o nerealizované finančné výnosy. Nerealizovanými finančnými výnosmi sa rozumejú budúce finančné výnosy vypočítané prenajímateľom, napríklad metódou efektívnej úrokovej miery a metódou prírastkovej výpoţičkovej úrokovej miery. b) Istinou u nájomcu je to celková suma dohodnutých platieb zníţená o nerealizované finančné náklady (nájomné), pričom sa suma istiny u nájomcu 28