Bankový úver ako zdroj financovania

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva Bankový úver ako zdroj financovania Bank credit as a source of funding Bakalárska práca Autor: Jana Malíková Bankovní management Vedúci práce: Hussam Musa, doc., Ing., Ph.D. Banská Bystrica Apríl 2013

2 Vyhlásenie Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry. Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. V Banskej Bystrici dňa Jana Malíková

3 Poďakovanie Touto cestou by som sa rada poďakovala svojmu vedúcemu práce doc., Ing. Hussamovi Musovi, Ph.D. za jeho pomoc, odborné vedenie a rady, ktoré mi pomohli k spracovaniu mojej práce. Ďalej by som rada poďakovala zamestnancom Slovenskej sporiteľne, Všeobecnej úverovej banky a Tatra banky za poskytnutie informácií a vypracovanie ponúk spotrebných úverov. V Banskej Bystrici dňa

4 Anotácia MALÍKOVÁ, Jana: Bankový úver ako zdroj financovania. [Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva. Vedúci práce doc., Ing., Hussam Musa, Ph.D. Rok obhajoby: Počet strán:... Cieľom mojej práce je na základe teoretických poznatkov uskutočniť komparatívnu analýzu vybraného bankového úverového produktu v podmienkach vybraných bánk a nebankových spoločností. Práca je rozdelená do troch kapitol. V teoretickej časti bude spracovaná problematika všetkých typov financovania podnikov, no podstatná časť je zameraná na financovanie úverom. V praktickej časti bude uskutočnená komparácia bankového úveru v podmienkach vybraných bánk a nebankových spoločností. Posledná kapitola je sústredená na zhodnotenie získaných výsledkov z komparácie. Kľúčové slová: financovanie, bankový úver, komparácia, bankový subjekt, nebankový subjekt

5 Annotation MALÍKOVÁ, Jana: Bank credit as a source of funding. [Bachelor thesis]. Bankovní institut vysoká škola Praha, foreign university Banská Bystrica. Department of finance, accounting and insurance. Supervisor doc., Ing., Hussam Musa, Ph.D. Year of plea: Number of pages:... The main point of my work is based on theoretical knowledge to carry out a comparative analysis of selected bank loan product in terms of selected banks and nonbanking companies. The work is divided into three chapters. The theoretical part will be handled issues of all types of corporate financing, but the main part is about funding a loan. Comparsion of the bank credit will be made in terms of selected banks and non-banking companies in the practical part. The last chapter is focused on the evaluation of the results of the comparison. Key words: financing, bank credit, comparsion, banking entity, non-bank entity

6 OBSAH ÚVOD FINANCOVANIE PODNIKU Získavanie kapitálu z interných zdrojov financovania podniku Financovanie zo zisku Financovanie z odpisov Rezervy Ostatné interné zdroje financovania Získavanie kapitálu z externých zdrojov financovania podniku Vklady vlastníkov Finančná podpora podnikov Úverové zdroje Bankový úver ako externý zdroj financovania Úverový proces a jeho zloţky Členenie úverov Peňaţné úvery Záväzkové úverové operácie Alternatívne formy financovania SPOTREBNÝ ÚVER V O VYBRANÝCH BANKOVÝCH A NEBANKOVÝCH SUBJEKTOCH V SR Spotrebný úver v podmienkach vybraných bánk Slovenská sporiteľňa, a.s Všeobecná úverová banka, a.s Tatra banka, a.s Spotrebný úver v podmienkach nebankových subjektov Home Credit, a.s Cetelem, a.s Provident, a.s Zhodnotenie poskytnutého spotrebného úveru v podmienkach analyzovaných bánk Zhodnotenie poskytnutého spotrebného úveru v podmienkach analyzovaných nebankových subjektov

7 3 HODNOTENIE A NÁVRHY ZÁVER POUŢITÁ LITERATÚRA ZOZNAM POUŢITÝCH OBRÁZKOV ZOZNAM POUŢITÝCH TABULIEK

8 ÚVOD V súčasnosti sa na bankovom trhu kaţdý bankový subjekt snaţí poskytovať široké portfólio bankových operácií, ktoré v rámci svojich sluţieb ponúka klientom. Jednou z hlavných činností bánk je poskytovanie rôznych druhov úverov. Závisí len od spotrebiteľa, pre ktorý konkrétny úver sa rozhodne tak, aby účel, doba splatnosti a forma zaistenia vyhovovali jeho potrebám. Bankový úver je finančný produkt, ktorým banka poskytuje klientom peniaze s podmienkou, ţe poţičané peniaze vrátia v stanovenom termíne spolu s daným úrokom, za ktorý si peniaze poţičali. Úver urobil pre obohatenie ľudstva tisíckrát viac ako všetky zlaté bane sveta. Povzniesol prácu, podporil výrobu a preniesol obchod cez všetky moria. (Daniel Webster). Cieľom našej bakalárskej práce je priblíţiť tému Bankový úver ako forma financovania, objasniť typy financovania podnikov a funkciu úverov, ďalej poukázať na potrebu úverovania ako cudzieho zdroja financovania a rozdelenie úverových produktov z viacerých hľadísk. Opierali sme sa o kniţné zdroje a skutočné poznatky. V prvej kapitole sa zaoberáme všetkými typmi financovania podniku, ako internými, tak i externými zdrojmi získavania kapitálu. Bliţšie sa zameriame na bankový úver ako externý zdroj financovania, na úverový proces a jeho členeniu z rôznych hľadísk. V druhej kapitole sa zaoberáme komparáciou spotrebného úveru vo vybraných bankách v SR, a to v Slovenskej sporiteľni, vo VÚB banke a v Tatra banke a v nebankových subjektoch ako Home Credit, Cetelen a Provident. Zhodnotíme poskytnutý spotrebný bankový úver v podmienkach analyzovaných bánk a nebankových subjektov. Podľa reálnych údajov, ktoré boli poskytnuté bankou a nebankovou spoločnosťou, vyhodnotíme najlepšiu banku a nebankovku, ktorá poskytuje najvýhodnejší spotrebný úver. Tretia kapitola patrí hodnoteniu a návrhom, kde zhodnotím získané poznatky, podľa ktorých vyberieme víťaznú banku alebo nebankovú spoločnosť a navrhneme prípadné riešenia na zvýšenie ich klientely. Odporučili by som našu bakalársku prácu ľuďom, ktorí majú záujem o spotrebný úver na čokoľvek a nevedia sa rozhodnúť, či si majú zvoliť bankový alebo nebankový subjekt. 8

9 1 FINANCOVANIE PODNIKU Podnik sa v našej právnej úprave chápe ako súbor hmotných, ale aj osobných a nehmotných zloţiek podnikania. K podniku patria veci, práva, a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúţia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú na tento účel slúţiť (Suchoţa.- Husár et.al., 2009, s. 139). Inými slovami podnik predstavuje ekonomicko-organizačnú formu usporiadania výroby, obchodu a sluţieb. Disponuje hmotnými a nehmotnými zloţkami podnikania, ktorých základným cieľom je dosiahnutie zisku pri nepretrţitej snahe o zabezpečenie adekvátneho stupňa likvidity, pre potreby ktorej vytvára určitú rezervu (Belica, 2002, s. 1). Financovanie podniku podľa Barana predstavuje proces získavania kapitálu, s ktorým podnik hospodári, pomocou ktorého vykonáva svoju podnikateľskú činnosť (Baran, 2003, s.112). Ekonomická encyklopédia definuje financovanie podniku ako tvorbu, rozdeľovanie, pouţívanie spoločenských peňaţných fondov. Uskutočňuje sa v troch základných formách: financovaním podnikov z ich vlastných výnosov, teda samofinancovaním, financovaním z rozpočtových zdrojov ( zo štátneho a miestnych rozpočtov) a financovaním z doplnkových zdrojov (úvermi) (Michník et.al., 1995, s. 206). Podľa Finančného slovníka financovanie podniku je proces získavania kapitálu, s ktorým podnik hospodári a pomocou ktorého vykonáva svoju podnikateľskú činnosť (Jankovská et.al., 2012, s. 151). Peňaţné vzťahy, ktoré tvoria obsah podnikových financií, moţno členiť z hľadiska účelu, z hľadiska subjektov, medzi ktorými vznikajú, podľa oblasti podnikovej činnosti, eventuálne z iných hľadísk. Podľa účelu, na ktorý sú finančné zdroje určené, nadobúda podnik zdroje ako kapitál alebo ako peniaze. O obstarávaní kapitálu sa hovorí vtedy, keď zdroje slúţia na zariadenie, rozšírenie, modernizáciu prevádzky investujú sa. Peniaze slúţia na zabezpečenie platobnej schopnosti a likvidity podniku počas jeho hospodárenia (Majková, 2008, s. 41). Podľa subjektov rozdeľujeme peňaţné vzťahy takto: vzťahy v rámci samého podniku, ktoré sprostredkujú spravidla zmenu majetkovej formy (napr. podnik predá cenný papier, ktorý vlastní, aby nadobudol hotové 9

10 peniaze, vkladá časť zisku do rezervného fondu, v prípade potreby ho z tohto fondu uvoľňuje na krytie neočakávaných potrieb, vzťahy medzi podnikom a inými ekonomickými subjektmi, ako napríklad zamestnanci (vzťahy pri výkone práce, pri výplate miezd, odmien a podielu zamestnancov na zisku), vlastníci ( pri obstarávaní kapitálu a pri výplate dividend), obchodní partneri (dodávatelia a odberatelia), iné podniky a organizácie (vrátane poisťovní, bánk a iných finančných inštitúcii), štátny rozpočet, rôzne fondy a i. Podľa oblasti podnikovej činnosti, ktorej sa týkajú, členíme peňaţné vzťahy: vytvárajúce sa pri získavaní finančných zdrojov, s ktorými potom podnik hospodári. Sú to prvotné vklady vlastníkov, respektíve spoločníkov, ich dodatočné vklady, rôzne úverové zdroje, vlastné zdroje vytvorené počas hospodárenia a v istých prípadoch aj dotácie zo štátneho rozpočtu alebo rôznych nadácií či verejných fondov. Všetky tieto vzťahy označujeme pojmom financovanie podniku, spojené s alokáciou získavaných finančných zdrojov do parciálnych zloţiek majetku, a to do dlhodobého majetku, finančných investícií (cenných papierov a i.), pohľadávok, zásob a pohotových peňaţných prostriedkov. Označujú sa ako investovanie, viaţuce sa na produktívne pouţívanie podnikového majetku, t.j. vzťahy spojené s nákladmi, výnosmi, tvorbou zisku a pohybmi prúdov hotovostí (cash flow), zaručujúce rozdeľovanie dosiahnutých výsledkov hospodárenia, t.j. odvod daní, výplatu podielu vlastníkov, respektíve spoločníkov na zisku a ponechávanie časti zisku v podniku na financovanie jeho rozvoja (zvýšením základného imania, vo forme fondov zo zisku). Všetky štyri skupiny peňaţných vzťahov vymedzujú tokové veličiny, t.j. definujú objem príslušných peňaţných vzťahov za určité obdobie (napr. za rok). Určujú dynamiku procesu. Ich charakterom sa menia stavové veličiny, teda majetok podniku a kapitál, ktorý tento majetok kryje (Koščo et al., 2004, s. 9). Majetok podniku zahŕňa všetky aktíva podniku. Uţším pojmom je finančný majetok, ktorý predstavuje vlastnené cenné papiere, peňaţné hotovosti a vklady na účtoch v banke. Majetková štruktúra definuje pomer medzi jednotlivými zloţkami majetku podniku. Kapitál podniku sa chápe ako súhrn finančných zdrojov, ktoré sa vynaloţili na nadobudnutie podnikového majetku (tento majetok finančne kryjú). Zastúpenie 10

11 jednotlivých zloţiek kapitálu definujeme pojmom finančná štruktúra podniku (Baran, 2003, s. 108). Tabuľka 1 Členenie finančných zdrojov Podľa účelu Finančné zdroje ako kapitál Finančné zdroje ako peniaze vlastné Podľa vlastníctva cudzie interné Podľa spôsobu získavania externé Zdroj: vlastné spracovanie (podľa Majková, 2008, s. 44) -slúţia ako investovanie do nových budov, na modernizáciu a i. -slúţia na zabezpečenie krátkodobých potrieb - vklad majiteľa - zdroje z podnikateľskej činnosti (zisk, odpisy) - zdroje z nepeňaţných zloţiek majetku (odpredaj nepotrebného majetku - dotácie - úvery - pôţičky - záväzky - rezervy - zisk - odpisy - rezervy - ostatné interné zdroje - vklady vlastníkov - úvery - dotácie 1.1 Získavanie kapitálu z interných zdrojov financovania podniku Financovaním podniku z interných (vnútorných) zdrojov rozumieme pokrývanie jeho potrieb zo zdrojov získaných z finančno-hospodárskej činnosti samého podniku (Koščo, 2004, s.58). Finančný slovník definuje vnútorné financovanie ako,,financovanie zdrojmi vytváranými v podniku t.j. predovšetkým zo zadrţaného zisku a odpisov (Jankovská et.al., 2012, s. 468). 11

12 Podľa toho ako podnik nadobúda svoje zdroje, rozlišujeme: - financovanie zo zisku (samofinancovanie), - financovanie z odpisov - financovanie z rezerv - financovanie ostatnými internými zdrojmi Financovanie zo zisku Financovanie zo zisku, resp. samofinancovanie má v rámci podniku z interných zdrojov najväčší význam, predovšetkým z kvalitatívneho hľadiska. Zisk môţeme chápať ako mimoriadne významný faktor prinajmenšom z týchto dôvodov: zisk predstavuje široko pouţiteľný a účelovo neobmedzený zdroj financovania potrieb podniku, zisk stimuluje a akceleruje kvantitatívne (objem výroby) a kvalitatívne (sofistikácia) prvky v reprodukčnom procese, zisk aj z hľadiska prezentácie podniku navonok vystupuje ako významný signál úspešnosti firmy, dotvára v pozitívnom smere jej imidţ a umoţňuje jednoduchšiu komunikáciu so svojimi partnermi vrátane finančných ústavov, zisk je z hľadiska svojej konštrukcie najsyntetickejší ukazovateľ, takţe jeho sofistikovaným rozkladom na niţšie úrovňové poloţky nám dovolí získať širokú paletu uţitočných informácií o priebehu transformačných procesov najmä o ich slabých stránkach, čo na strane druhej dovoľuje manaţérom podniku realizovať kvalifikované a účinné opatrenia vo finančnom riadení a plánovaní (Belica, 2002, s. 111). vyjadruje mieru účelovosti vyrábanej produkcie a mieru vyuţitia vloţeného kapitálu Výšku hospodárskeho výsledku v podniku moţno vyčísliť dvojakým spôsobom a to: 1. ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na konci a na začiatku sledovaného obdobia ( v prípade prírastku imania docieli zisk a v prípade úbytku zase stratu), 2. ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi podniku Najčastejšie sa pouţíva druhý spôsob vyčísľovania výsledku hospodárenia podniku. Ak výnosy prevyšujú náklady, je výsledkom zisk a v opačnom prípade je výsledkom strata. 12

13 Samofinancovaním rozumieme financovanie podnikových potrieb z tej časti zisku ktorá podniku zostane po úhrade daní a dividend. Zisk určený na financovanie podnikových potrieb teda na zvýšenie vlastnej kapitálovej základne podniku moţno ponechať takto: pridelením časti zisku vykázaného v bilancii podniku na financovanie svojich potrieb. V podniku jednotlivca a v osobných spoločnostiach sa pripísaním zisku na kapitálové konto majiteľ zrieka zodpovedajúcej časti zisku a v kapitálových spoločnostiach sa prideľuje zisk do zjavných rezerv. Hovoríme o zjavnom financovaní. Zníţením zisku vykázaného v bilancii tým, ţe podnik zavedie tiché rezervy prostredníctvom podhodnotenia majetku a nadhodnotenia záväzkov (dlhov). Povinné samofinancovanie je také, pri ktorom zákonodarca podniku stanoví povinné vklady na tvorbu zjavných alebo štatutárnych rezerv a také podmienky na ocenenie majetku, ktoré vedú k tvorbe skrytých rezerv (Serenčéš, 2007, s. 46). K dobrovoľnému samofinancovaniu dochádza vtedy, keď sa podnik rozhodne pre tvorbu štatutárnych rezerv, alebo ak dobrovoľne prevedie zisk do rezervných fondov Financovanie z odpisov Odpisy nie sú pre podnik novovytvorené zdroje financovania, ale predstavujú peňaţné vyjadrenie opotrebovania dlhodobého majetku v priebehu určitého obdobia, za ktoré sa zúčtujú do nákladov. Prenesenú hodnotu dlhodobého majetku na vyrobené výrobky od začiatku jeho pouţívania aţ po súčasnosť, respektíve sumu kumulovaných odpisov vyjadrujeme pojmom oprávky (Koščo, 2004, s. 59). Odpisová metóda je postup, ktorým podnik zúčtováva vstupnú cenu DHM a DNM do nákladov. Vyuţívajú sa metódy odpisovania: Metóda rovnomerného (lineárneho) odpisovania počas celej ţivotnosti DHM a DNM zaisťuje sumu odpisov v rovnakej výške. Degresívne (zrýchlené) odpisovanie výška odpisov počas ţivotnosti sa postupne zniţuje. Zostatková metóda odpisy sa počítajú do zostatkovej ceny, to znamená ţe základ na výpočet odpisov sa kaţdý rok zniţuje o vykonané odpisy. 13

14 Kumulatívna metóda Progresívna metóda efektívnosť pouţívania DHM sa uplynutím času jeho pouţívania postupne zvyšuje (Serenčéš, 2007, s. 48). V podnikovej praxi rozoznávame daňové a účtovné odpisy. Daňové sú odpisy, ktoré štát uznáva pri vyrubovaní dane z príjmov ako daňovo uznateľné náklady. Účtovné odpisy sú schopné lepšie vyjadriť postup skutočného opotrebovania majetku Rezervy Rezervy predstavujú zdroje vytvorené z nákladov. Podnik ich utvára na úhradu budúcich výdavkov (reklamácie, záručné opravy), ale aj pre moţné riziká a moţnosť vzniku straty (Beňová et al., 2005, s. 61). Rezervné fondy tvoria súčasť vlastného imania podniku. Predstavujú časť zisku, ktorý si podnik necháva ako ochranu proti moţným rizikám. V praxi slovenských podnikov (v akciovej spoločnosti) sa povinný rezervný fond tvorí pri jej vzniku. Je to najmenej 10% z hodnoty základného imania (Serenčéš, 2007, s. 46). Dobrovoľné rezervné fondy sa vytvárajú na základe vlastného rozhodnutia podniku. Väčšinou majú vymedzený účel pouţitia Ostatné interné zdroje financovania Okrem uţ uvedených hlavných zdrojov vnútorného financovania môţu podniky pouţívať aj ďalšie zdroje a ide o: - zdroje z predaja majetku, - zdroje z realizácie technického pokroku, - zdroje z racionalizačných opatrení. Podniky ako subjekty hospodárenia sa o štruktúre a rozsahu viazaného majetku rozhodujú samostatne. Za predpokladu, ţe niektoré zloţky majetku nepotrebujú, podľa logiky podnikateľského myslenia by ich mali odpredať a získať tak zdroje interného financovania z titulu predaja majetku. 14

15 K nadobúdaniu peňaţných fondov vedie aj technický pokrok. Ich rozsah spočíva od účinnosti technického pokroku a od toho, v akom rozsahu vedie k zníţeniu potreby dlhodobého majetku, resp. k uvoľneniu viazaného obeţného majetku. Podnik môţe získavať interné zdroje aj realizáciou racionálnych opatrení. Mnohokrát majú väčší význam, ako sa im v praxi priznáva. Veľakrát sa racionalizáciou získané zdroje prekrývajú s ostatnými zdrojmi financovania. V dôsledku racionalizačných opatrení moţno zaobstarať interné zdroje financovania najmä zniţovaním vlastných nákladov, ale často aj niţšou potrebou viazania majetku podniku. Táto moţnosť hospodárenia podniku existuje na kaţdom stupni výroby od nákupu a skladovania výrobných zásob, cez oblasť nedokončenej výroby aţ po odbyt (Koščo et al., 2004, s. 69). 1.2 Získavanie kapitálu z externých zdrojov financovania podniku Externé finančné zdroje nie sú výsledkom podnikateľskej činnosti, podnik ich získava na finančných trhoch, najmä na peňaţnom a kapitálovom trhu. Finančný slovník definuje externé zdroje financovania ako,, Podnik je samostatne hospodáriaca jednotka, a preto všetky finančné zdroje plynúce do nej od iných subjektov povaţujeme za externé zdroje (Jankovská et.al., 2012, s. 145). Z externých zdrojov plynie vlastný kapitál do podniku pri jeho zaloţení. Vo svojej podstate ide o pôvodné vklady vlastníkov. Ak podnik nemá dostatok interných zdrojov v priebehu prevádzkovania podniku, vznikne potreba ďalšieho vlastného kapitálu a môţe dôjsť k novému vlastníckemu vkladu (Beňová et al., 2005, s. 61) Vklady vlastníkov Vklady vlastníkov sú základné externé finančné zdroje, ktoré zahŕňajú vklady na začiatku podnikania i dodatočné vklady. Forma vkladu závisí od právnej formy podniku (. Ţiadne seriózne podnikanie sa nezaobíde bez prvotného vkladu osôb, ktoré sa rozhodli 15

16 podnikať. Pri niektorých formách podnikania (kapitálové spoločnosti) to ţiada priamo legislatíva. Pri podnikaní u nekapitálových spoločností výška základného vkladu nie je stanovená. Bez ohľadu nato kaţdý začínajúci podnik potrebuje nejaké peniaze. V obchodnej firme je nutné mať peniaze na nákup tovaru a preklenutie doby medzi nákupom a predajom. Keď podnikateľ nadobudne peniaze, obchodnú marţu (rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou) je potrebné pouţiť na hradenie prevádzkových nákladov firmy a rozšírenie sortimentu predaja (Kolenka et al., 2007, s. 9). Vo výrobných firmách sú peniaze potrebné na nákup strojov, administratívnych a výrobných priestorov ale aj na nákup materiálu, surovín, hradenie miezd zamestnancov atď. Výška začiatočného kapitálu vlastníkov firmy by mala byť na úrovni potrieb prvého finančného cyklu ( od nákupu surovín po uhradenie faktúr za predaný tovar). V podniku jednotlivca nie je vklad pri zaloţení podniku zákonom stanovený. Je daný hlavne finančnou náročnosťou podnikateľského zámeru a schopnosťou podnikateľa sústrediť potrebný kapitál z vlastných úspor. Musíme brať do úvahy, ţe malé a stredné podniky vzhľadom na svoju malú kapitálovú silu majú obmedzenú moţnosť ručenia, teda aj prístup k úverovým zdrojom. Vo verejnej obchodnej spoločnosti môţu byť vklady spoločníkov jednak v rovnakej ale aj rozdielnej výške. Za záväzky firmy spoločníci ručia do výšky svojho vkladu a celým svojím osobným majetkom. V komanditnej spoločnosti sa nachádzajú prvky osobnej a kapitálovej spoločnosti. Vystupujú v nej komanditisti a komplementári. Vklady komplementárov a ich ručenie sú identické ako pri spoločníkoch pri verejnej obchodnej spoločnosti. Komanditisti ručia len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Komanditista je povinný vloţiť vklad do spoločnosti vo výške určenej spoločenskou zmluvou, hlavne však vo výške 250. Pri spoločnosti s ručením obmedzeným uţ Obchodný zákonník určuje dolnú hranicu výšky základného imania 5000 a minimálnu hodnotu vkladu spoločníka aspoň 750. Vklady vlastníkom pri akciovej spoločnosti tvoria základné imanie z predaja akcie spoločnosti na kapitálovom trhu. Minimálna hranica imania je stanovená zákonom na (Majková, 2008, s. 46). 16

17 1.2.2 Finančná podpora podnikov Štátne dotácie predstavujú špecifickú formu získavania vlastných zdrojov podniku z externého prostredia. Ide o zdroje pritekajúce do podniku prostredníctvom rozličných foriem finančnej podpory systémového a selektívneho charakteru (Belica, 2002, s. 122). Finančná výpomoc podnikom v trhovej ekonomike môţe smerovať najmä na: realizáciu zámerov štátnej štrukturálnej politiky, realizáciu ekologických projektov, realizáciu projektov so sociálnym zameraním, podporu exportu v súlade s hospodársko-politickými zámermi krajiny, rozvoj aktivít v oblasti cestovného ruchu (Serenčéš, 2007, s. 50). Dotácie podnikom predpokladajú vyuţitie: finančných zdrojov zo strany štátu a iných inštitúcií, fondov EÚ, účelových finančných fondov a ďalších finančných zdrojov zahraničných inštitúcií. Formy finančnej podpory Priame fondy: -dotácie ( investičné, neinvestičné) -cenové príplatky -exportné prémie -granty a príspevky z európskych fondov Nepriame fondy: -zvýhodnené úvery -poskytovanie záruk -úrokové výhody -daňové zvýhodnenie -prostriedky z eu. fondov Úverové zdroje Úver je pre podnik návratnou formou obstarávania cudzích externých zdrojov. Je to ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlţníkom, ktorý vzniká pri odovzdaní konkrétnej hodnoty s podmienkou návratnosti. Zrod tohto vzťahu má charakter zmluvy. Veriteľ 17

18 poskytuje dlţníkovi určitú hodnotu v peniazoch. Dlţník sa zaväzuje splatiť svoj dlh v dohodnutom termíne a s príslušným úrokom. Z hľadiska podniku, získavajúceho finančné zdroje úverovou formou, sú dôleţité za ktorých môţe daný zdroj získať. Zahŕňajú hlavne: práva, ktoré veriteľ získava v dlţníckom podniku poskytnutím úveru; Je to právo na vrátenie dlhu a na úroky, a to bez ohľadu na hospodárske výsledky podniku. Pri prípadnej likvidácii podniku majú nároky veriteľov prednosť pred nárokmi spoločníkov. Veriteľ nemá právo ovplyvňovať riadenie dlţníckeho podniku, ale v skutočnosti na riadenie vplýva. Konkrétne ustanovenia úverovej zmluvy, teda ustanovenia o ručení dlţníka za svoj záväzok, spôsobe poskytovania a splácania úveru, výške úrokovej sadzby, lehote splatnosti, poprípade ďalšie konkrétne poţiadavky (poţadovaný stupeň likvidity, obmedzenia v investičnej aktivite, vo výške dividend, atď.),,na základe hodnotenia rozdielnych práv vlastníkov a veriteľov, ceny jednotlivých zloţiek finančných zdrojov pre podnik, ako aj poţiadavky likvidity sa podnik rozhoduje o financovaní svojich potrieb z vlastných zdrojov a z úveru, rozhoduje sa o finančnej štruktúre (Koščo et al., 2004, s. 70). 1.3 Bankový úver ako externý zdroj financovania V súčasnosti sa na bankovom trhu kaţdý bankový subjekt snaţí poskytovať široké portfólio bankových operácií, ktoré v rámci svojich sluţieb ponúka klientom. Jednou z hlavných činností komerčných bánk je poskytovanie úverov. Banky nakupujú na strane pasív peniaze vo forme vkladov od rôznych ekonomických subjektov a následne takto akumulovaný kapitál predávajú vo forme rôznych druhov aktív, predovšetkým úverov a pôţičiek (Pinter, 2010, s. 5). Kladná úroková marţa v úverovej oblasti komerčných bánk predstavuje dôleţitý zdroj zisku. Hlavnou funkciou úveru je, ţe poskytovateľ úveru (veriteľ) poskytne peniaze príjemcovi úveru (dlţníkovi), ktorý s nimi bude disponovať, s vedomím, ţe uvedené peniaze v budúcnosti vráti. Veriteľ sa teda dobrovoľne vzdáva na stanovené obdobie svojho kapitálu a dáva ho k dispozícii dlţníkovi. Ako protihodnotu za poskytnutie úveru dostáva odmenu v podobe úroku. 18

19 Podľa Pavelku Úver môţeme zo všeobecného hľadiska povaţovať za spôsob riešenia rozporu, kde na jednej strane (v jednom ekonomickom subjekte) vzniká dočasný prebytok prostriedkov a na druhej strane (u ostatných ekonomických subjektov) ich dočasný nedostatok (Pavelka, 2008, s. 54). Úver sa najčastejšie definuje ako prostriedok výmeny s obmedzenou prijateľnosťou s ohľadom na čas, jeho cenu a úverové riziko, ktoré na seba preberajú účastníci úverového vzťahu (Hyránek et.al., 2010, s. 22) Úverový proces a jeho zložky Úverový proces má niekoľko fáz: 1.fáza skúmanie ţiadosti o úver (úvodné rokovanie s klientom, identifikácia jeho potreby, analýza úverového prípadu, hodnotenie podnikateľského zámeru a zabezpečenia úveru, hodnotenie úverovej spôsobilosti, ekonomických pomerov a dôveryhodnosti klienta, stanovenie ceny a úroku úveru, schválenie úveru), 2.fáza vypracovanie zmluvnej dokumentácie, poskytnutie a čerpanie úveru, 3.fáza splácanie a monitorovanie úveru, 4.fáza ukončenie zmluvného vzťahu. Dlţník sa uchádza o úver písomnou ţiadosťou, ktorá musí obsahovať: údaje o klientovi, druh úveru a jeho účel, sumu a menu úveru, dobu splatnosti, spôsob splácania a zaistenia úveru, podnikateľský zámer, údaje o finančnej situácii a o čerpaných úveroch s inými bankami. Banka sa pri uzatváraní úverov s klientmi snaţí predchádzať rizikám, preto najskôr získava dôleţité informácie o klientovi. Bonita klienta predstavuje najdôleţitejší parameter, ktorý rozhoduje o tom, či bude úver klientovi poskytnutý alebo nie (Medveď et.al., 2012, s. 201). Informácie o klientovi sa týkajú jeho samotného, jeho schopnosti platiť úver, moţnosti zaistenia úveru a vzťahu zákazníka s bankou (Horvátová et al, 2010, s. 55). Banka zhodnocuje príjmovú stránku ţiadateľa. I keď príjmy plnia dôleţitú úlohu pri hodnotení bonity, nie sú jediné na ktoré sa zameriavajú. Rozhodujúce sú aj ukazovatele ako vek, profesia, počet detí a aj výdavková stránka klienta. Do výdavkov sa započítava hlavne hodnota ţivotného minima, splátky a výdavky, ku ktorým je klient zaviazaný a to hlavne poistenie, lízing a splátky iných úverov. Toto všetko ovplyvňuje bonitu klienta. 19

20 Posudzovanie bonity klienta sa v zásade líši podľa toho, či ţiadateľ o úver je podnikateľský či nepodnikateľský subjekt. U nepodnikateľa postačuje rozbor, či jeho príjmy, ktoré má k dispozícii a plynú zo všetkých zdrojov, sú postačujúce na úhradu všetkých jeho výdavkov vrátane budúcich výdajov spojených s prijatím nového úveru. U podnikateľských subjektov musí byť analýza moţnosti získania úveru podnikateľského zámeru dôkladnejšia a podrobnejšia. K tomu je dôleţité analyzovať a poznať finančnú históriu dlţníka, ako jeho súčasnú finančnú situáciu a hlavne odhadnúť moţnosť rizika budúceho vývoja. Je podstatné porozumieť štruktúre jeho majetku, štruktúre jeho finančných tokov, a okrem toho vedieť, ako a z akých hľadísk analyzovať jeho podnikateľský zámer (Pavelka et.al., 2008, s. 111). Istina úveru je výška poskytnutého úveru, ktorá je definovaná v úverovej zmluve. Cenu úveru vyjadruje úroková sadzba. Tá musí zodpovedať riziku spojenému s úverovým prípadom a zohľadňovať náklady, ktoré vznikajú pri získavaní zdrojov. Tvorba cien závisí od faktorov, ako je charakter transakcie, podmienky trhu, obchodná stratégia, správanie konkurencie, vzťah medzi veriteľom a dlţníkom a kapitálové ukazovatele. Pri určení ceny úverov sa rozlišujú 3 druhy úrokových sadzieb, ktorými sú: Fixná úroková sadzba, ktorá predstavuje pevne stanovená a platí počas celej doby trvania záväzku alebo pohľadávky. Pozostáva zo štyroch zloţiek, a to: základná sadzba (minimálna, schvaľovaná predstavenstvom banky),riziková priráţka, priráţka za obdobie, penalizačný poplatok za predčasné splatenie, Variabilná úroková sadzba je zloţená zo základnej sadzby a rizikovej priráţky. Môţe byť určená priamym naviazaním na určitú referenčnú sadzbu, napríklad LIBOR, EURIBOR, atď., alebo môţe dochádzať k pravidelným úpravám úrokovej miery na základe podmienok zjednaných v úverovej zmluve (Medveď et.al., 2012, s. 202). Kombinovaná úroková sadzba je kombináciou fixnej a variabilnej sadzby. Spôsob splácania úveru je dohodnutý v úverovej zmluve. Existuje niekoľko moţností splácania, a to: splatenie naraz v lehote splatnosti(po uplynutí lehoty je splatený jednou splátkou), splatenie naraz po uplynutí výpovednej lehoty (je dohodnutá výpovedná lehota na jeho vypovedanie), splácanie v pravidelných splátkach (mesačných, štvrťročných, polročných alebo ročných) a splácanie konštantnými anuitnými splátkami (pravidelné anuity v rovnakej výške, mení sa iba ich štruktúra z hľadiska úroku a úmoru). 20

21 Klient môţe pouţiť úver iba na účel, ktorý je uvedený v úverovej zmluve. Táto zásada je dôleţitá hlavne pri poskytovaní podnikateľských úverov. Cieľom zaručenia úveru je vylúčenie, prípadne minimalizovanie moţnej straty, ktorá vznikne z nesplatenia poskytnutého úveru. Úver sa môţe zaručiť hnuteľným, nehnuteľným majetkom ale aj treťou osobou. Počas trvania záruky banka obmedzí disponovanie s týmto majetkom (Boušková, 2006, s. 56) Členenie úverov Úvery sa členia z mnohých hľadísk. Najčastejšie sa členia podľa úverovaného subjektu, z časového hľadiska, podľa meny, v ktorej bol úver poskytnutý, podľa účelovosti a z hľadiska zabezpečenia. Podľa Zimkovej sa úvery hľadiska úverovaného subjektu členia na : úvery pre fyzické osoby úvery pre obyvateľstvo, pre študentov a mladých a pre klientov, ktorý vykonávajú slobodné povolanie (lekári, právnici,..), úvery pre podnikateľov pre malé a stredné podniky, pre veľké podniky, pre verejný a neziskový sektor a napokon banky (Zimková, 2009, s. 214). Z časového hľadiska ich delíme na: krátkodobé úvery s lehotou splatnosti do 1 roka, strednodobé úvery s lehotou splatnosti od 1 do 5 rokov, dlhodobé úvery s lehotou splatnosti nad 5 rokov. Podľa meny, v ktorej bol úver poskytnutý, ich rozdeľujeme na: úvery v domácej mene, úvery v inej ako domácej mene (devízové úvery). Členenie podľa účelovosti: účelové úvery úver je poskytnutý na vopred špecifikovaný účel, bezúčelové úvery klient čerpá úver na čokoľvek bez bliţšieho špecifikovania. Z hľadiska zabezpečenia úvery členíme na: zabezpečené splatenie úveru je zaistené zárukami nezabezpečené nie je dohodnutý ţiadny zabezpečovací nástroj, banky ho poskytujú len bonitným klientom v nízkych sumách. 21

22 Ďalej rozlišujeme úvery podľa toho ako banky, prostredníctvom svojich produktov, kryjú finančné potreby svojich klientov, a to na : peňaţné znamenajú skutočné poskytnutie likvidných prostriedkov hlavne v bezhotovostnej podobe. Klient musí v dohodnutom termíne splatiť úver vrátane úrokov. Tieto úvery sa priamo odráţajú v súvahe a priamo ovplyvňujú likviditu banky. Okrem podnikateľských prevádzkových a investičných úverov môţeme za hlavné druhy povaţovať aj kontokorentné, eskontné, hypotekárne a spotrebiteľské úvery, záväzkové úvery a záruky neznamenajú pre klienta priame získanie likvidných prostriedkov. Banka sa zaručuje za svojho klienta iba v určitej forme a zaviaţe sa za neho splniť jeho záväzok iba v prípade, pokiaľ to klient neurobí sám. Ide hlavne o akceptačný a avalový úver a o rôzne druhy záruk. Alternatívne formy financovania sú to také produkty, ktoré umoţňujú klientovi získať finančné prostriedky za špecifických podmienok Peňažné úvery Banka vystupuje ako veriteľ voči svojim klientom pri úverových operáciách. Úver je pre podnik návratnou formou získavania cudzích externých zdrojov (Medveď et.al., 2012, s. 164). Je to vlastne ekonomický vzťah veriteľom (bankou) a dlţníkom (klientom), ktorý vzniká pri odovzdávaní určitej hodnoty na dočasné pouţitie ale s podmienkou návratnosti a je v zmluvnej podobe. Banka dáva k dispozícii klientovi určitú sumu peňaţných prostriedkov a stará sa o správu dlhu. Dlţník sa musí zaviazať, ţe splatí svoj dlh v dohodnutom termíne a forme a s dohodnutým úrokom. Kontokorentný úver patrí medzi významné krátkodobé úvery vo vyspelých ekonomikách. Bonitným klientom banka kaţdoročne tento úver prolonguje, takţe môţe mať aj strednodobý aţ dlhodobý charakter (Zimková, 2009, s. 216). Tento úver je poskytovaný na kontokorentnom účte. Je to kombinácia úverového a vkladového účtu, tzn. beţný účet klienta môţe mať kreditný aj debetný zostatok. Základnou podmienkou je úverový rámec, ktorý predstavuje limitovanú sumu. Do tejto sumy môţe klient maximálne čerpať úver. Úverový limit sa stanovuje individuálne, na základe previerky úverovej spôsobilosti podnikateľa a vývoja jeho beţného účtu (Horniaková et.al., 2009, s. 36). Na kontokorentný účet prichádzajú postupne všetky príjmy klienta, a z ktorého sa realizujú 22

23 všetky úhrady. Keď sú výdavky vyššie neţ príjmy, tak klient čerpá úver a úroky čerpá z vyčerpanej čiastky. Takţe keď to zhrnieme ide o flexibilné čerpanie úveru, keď v dôsledku potreby čerpá úverové prostriedky zo svojho účtu, hoci na ňom nemá dostatočnú sumu. Slúţi na krátkodobé pokrytie prevádzkových potrieb podnikateľských subjektov. Pre tento úver sú úroky určené v jednotlivých bankách rôzne, ale aj v rámci jednej banky. Avšak záleţí to od bonity klienta. Náleţitosti úverovej zmluvy sú nasledovné: dohodnutý úverový rámec, splatnosť úveru, poţadované zabezpečenie, výška úrokovej sadzby a podmienky prípadného prekročenia úverového limitu. Tento úver je najdrahší zo všetkých krátkodobých úverov, čo je výhodou pre banku. Pre klienta je výhodou to, ţe môţe úver čerpať kedykoľvek v úverovom rámci a úroky platí len za skutočne vyuţitý úver. Nevýhodou pre klienta je vysoká úroková sadzba a pre banku moţné nevyuţitie úverových zdrojov, ak nedochádza k čerpaniu úverového rámca, čo tým pádom zvyšuje nároky na riadenie likvidity. Revolvingový úver - je osobitnou alternatívou kontokorentného úveru. Čo sa týka komfortu patrí medzi vyššie formy úveru, no nedosahuje úroveň kontokorentného úveru. Predmetom úverovania sú všetky druhy obeţného majetku. Funguje na princípe hladinového úveru so znakmi krátkodobého úveru, čo znamená, ţe sa musí obnovovať v časovom rozpätí do jedného roka (Belica, 2002, s. 137). Revolvingový úver je účelový, takţe úroková sadzba je výrazne niţšia ako pri kontokorentnom. Tento typ úveru má tieţ určený úverový rámec a to buď: formou pevného rámca, ktorý je odvodený od objemu úverových obeţných prostriedkov (najčastejšie 80% z ich objemu), formou úverovej angaţovanosti, čo prináša viacero výhod pre klienta a to hlavne väčšiu voľnosť v pouţití úverových zdrojov. Revolvingový úver má oddelený beţný účet od úverového účtu. Má dohodnutú určitú čiastku úveru, ktorú banka pravidelne poskytuje klientovi. Pokiaľ nečerpá klient celú výšku úveru, tak z nevyuţitej sumy musí zaplatiť poplatok. Klient nemusí kaţdý rok platiť vysoké poplatky za znalecké posudky, čím sa zefektívňuje proces úverovania pre klienta. Poskytnutie takéhoto úveru je pre banku veľmi rizikové, čo vyţaduje aj vysoký stupeň dôvery a vysokú úroveň finančného hospodárenia a preto tento úver poskytuje iba klientom, ktorý vyhovujú náročným kritériám. 23

24 Eskontný úver je krátkodobý úver, ktorý je poskytovaný prostredníctvom odkupu (eskontu) zmenky pred jej splatnosťou, za čo si banka zráţa úrok. Moţno teda povedať, ţe právnou podstatou eskontu je odkúpenie doposiaľ nesplatených zmeniek s určitou splatnosťou, a to po zráţke úroku odo dňa eskontu do dňa splatnosti pohľadávky a provízie pre banku (Medveď et.al., 2012, s. 167). Banka eskontuje obchodné zmenky, čím vlastne poskytne majiteľovi zmeniek eskontný úver. Na základe úverovania nesplatených pohľadávok (zmeniek) vzniká úverový vzťah, a to dňa ich splatnosti. Priebeh eskontného úveru môţeme naznačiť takto: Obrázok 1 Priebeh eskontného úveru Dodávateľ (veriteľ) Kupujúci (Dlţník) Banka 6. Zdroj: Zimková, 2009, s Dodávka tovaru a vystavenie cudzej zmenky 2. Akceptácia zmenky 3. Eskont zmenky 4. Úhrada 5. Predloţenie zmenky k preplateniu 6. Preplatenie zmenky (splatenie úveru) Banka si môţe eskontovanú zmenku ponechať vo svojom portfóliu do lehoty splatnosti, ale môţe zmenku na analogickom princípe ďalej reeskontovať iným subjektom hlavne centrálnej banke. Pokiaľ si ju banka ponechá do lehoty splatnosti, tak je povinná predloţiť ju hlavnému zmenkovému dlţníkovi na preplatenie. Tým pádom, ţe sa zmenka dlţníkom vyplatí, je eskontný úver splatený a zaniká aj dlţnícko veriteľský vzťah. Poskytovanie eskontného úveru záleţí od toho, či ide o jednorazové poskytnutie úveru, pri ktorom predloţí klient zmenku so ţiadosťou o eskontovanie, alebo či ide o opakované poskytovanie úveru, pri ktorom banka určí zmenkové obligo, do ktorého výšky je banka ochotná odkupovať priebeţne zmenky od klienta. Cena úveru zahŕňa diskont, sprievodné poplatky a eskontnú províziu. Diskont sa vypočíta ako jednoduchý úrok v rámci 1 roka. 24

25 Diskont = Zmenková suma * počet dní do splatnosti * diskontná sadzba(%) Počet dní v roku *100 Negociačný úver je modifikácia eskontného úveru pri styku so zahraničím. Na príkaz importéra sa jeho banka zaväzuje odkúpiť pri doručení stanovených dokumentov cudziu zmenku, vystavenú exportérom na importéra. Banka importéra poveruje týmto úkonom svoju korešpondenčnú banku v krajine exportéra, ktorá uskutočňuje odkup zmenky. V praxi sa môţe vyskytnúť v rôznych modifikáciách podľa toho, či je negociačnou bankou banka dovozcu (niektorá banka v tretej krajine), alebo či má negociačná banka uskutočniť eskont zmenky alebo obstarať eskont zmenky v inom finančnom ústave (Horniaková et.al., 2009, s. 39). Obrázok 2 Priebeh negociačného úveru Zahraničný dodávateľ (Veriteľ) 1. Domáci odberateľ (Dlţník) Korešpondenčná banka Informačný tok Banka Zdroj: Medveď et.al., 2012, s dodanie tovaru alebo sluţby cez hranice 2. importér dodáva príkaz svojej banke na odkúpenie zmenky 3. exportér vystavuje cudziu zmenku 4. banka exportéra akceptuje zmenku 5. eskont zmenky 6. zaplatenie zmenkovej sumy bez diskontu 7. banka domáceho odberateľa predloţenie zmenky na zaplatenie v čase jej splatnosti 8. zaplatenie predloţenej zmenky 25

26 Hypotekárny úver patrí k rozšíreným a klasickým úverovým produktom. Poskytujú ich obchodné banky, ktoré majú právo ich poskytovať v rámci svojej licencie. V našich podmienkach sa podnikom a korporáciám udeľujú len v malom rozsahu, pretoţe sú určené hlavne pre obyvateľstvo (Majková, 2008, s. 49). Sú poskytované na nadobudnutie tuzemskej nehnuteľnosti alebo jej časti, rekonštrukciu, výstavbu a údrţbu nehnuteľností. Ich splatnosť je spravidla 4 30 rokov. Jedným zo základných atribútov je spôsob zaistenia, ktorý predstavuje zábezpeka vo forme nehnuteľného majetku. Ak dlţník nesplní svoje záväzky vyplývajúce z úverovej zmluvy, má následne banka právo príslušnú nehnuteľnosť predať a uspokojiť si tak svoju pohľadávku (Pinter, 2010, s. 9). Zdroje na poskytovanie hypotekárnych úverov banka získava prostredníctvom emisie hypotekárnych záloţných listov, ktoré sú umiestnené na kapitálovom trhu. Čerpanie hypotekárneho úveru je moţné vtedy, keď sú splnené podmienky pre čerpanie úveru, ktoré sú uvedené v úverovej zmluve. Jednou z hlavných podmienok je potvrdenie o vklade záloţného práva na záloţnú nehnuteľnosť do katastra nehnuteľností. Čerpanie úveru je bezhotovostné, napr. formou preplatenia dodávateľských faktúr. Čerpanie môţe byť jednorazové a postupné. Hypotekárne úvery môţeme vnímať podľa dvoch hľadísk, a to ako: pravé úvery, ktoré sa poskytujú na bytovú výstavbu alebo sú spojené s úverovaním pozemkového vlastníctva a vlastníctva nehnuteľnosti, nepravé úvery, ktoré predstavujú všetky úvery bánk, a sú kryté záloţným právom banky na nehnuteľnosť, aj keď účel úveru je úplne iný. Napríklad americká hypotéka, ktorá je bezúčelovým úverom, ktorý je zabezpečený nehnuteľnosťou. Spotrebiteľské úvery slúţia na nákup spotrebných predmetov. Úverovaný objekt priamo neprodukuje zdroje na splácanie úveru. Zdrojom splácania pôţičiek je beţný príjem klienta, ktorého výška ovplyvňuje výšku pôţičky. Podkladové dokumenty a informácie predkladané banke sú jednoduchšie a priemerná výška úveru je niţšia ako pri produktívnych úveroch. Medzi hlavné druhy spotrebiteľských úverov patria revolvingový úver, spotrebný úver, splátkové a hypotekárne. Revolvingové spotrebiteľské úvery sa poskytujú na beţnom účte klienta formou úverového rámca. Z charakteru tohto úveru vyplýva : neúčelovosť úveru, neviazanosť splátkovým kalendárom, splácaním úveru dochádza k uvoľňovaniu úverového rámca. Čerpanie sa uskutočňuje platobnými kartami, šekmi a pod. 26

27 Spotrebný úver slúţi na pokrytie spotrebných výdavkov retailového klienta. Banky ich poskytujú na riešenie finančnej situácie. Spotrebný úver moţno charakterizovať ako finančnú operáciu vykonávanú komerčnou bankou, ktorá umoţní jej nositeľom vyššiu spotrebu materiálnych a duchovných statkov tzn. slúţi hlavne na nákup spotrebného tovaru, na financovanie rôznych sluţieb (školné,..) Môţu byť krátkodobé, strednodobé a výnimočne aj dlhodobé. Splátkové spotrebiteľské úvery, ktoré sa nazývajú aj účelové pôţičky, posluhujú na financovanie predmetov dlhodobej spotreby. Poskytujú sa priame a nepriame splátkové úvery. Priamy úver je vzťah medzi bankou a klientom a pri nepriamom vystupujú obchodné domy vo funkcii sprostredkovateľa (Zimková, 2009, s. 220). Hypotekárny spotrebiteľský úver pre obyvateľstvo je analogický ako hypotekárny úver pre podnikateľské subjekty Záväzkové úverové operácie Záväzkové úvery a záruky sú také bankové produkty, pri ktorých banka neposkytuje klientovi priamo likvidné prostriedky, len za neho ručí. V prípade, keď si klient nesplní svoj záväzok, tak to za neho urobí daná banka. V praxi sa môţeme stretnúť s akceptačným, avalovým a ramburzným úverom. V súčasnosti sú dosť populárne rôzne druhy bankových záruk (Medveď et.al., 2012, s. 176). Akceptačný úver tento typ úveru vzniká tak, ţe klient v prípade krátkodobej potreby peňaţných prostriedkov vypíše na banku zmenku. Danú zmenku banka akceptuje, čím sa teda zaviaţe splniť záväzok pri splatnosti zmenky, ktorý je obsahom zmenky. Akceptovanie zmenky bankou znamená, ţe banka predala svoje dobré meno klientovi, čím banka zvyšuje obchodovateľnosť zmenky a môţe sa ďalej pouţívať. Banka pri akceptovaní zmenky nepotrebuje ţiadne reálne peniaze na poskytnutie úveru, ale zasa potrebuje ich pri splatnosti zmenky. Pretoţe posledný majiteľ zmenky bude ţiadať banku aby splnila svoj záväzok, ktorý vyplýva z akceptácie zmenky. V úverovej zmluve sa banky s klientom dohodne tak, ţe v období splatnosti zmenky musí uloţiť príslušnú peňaţnú čiastku na účet v banke. Z uloţenej sumy banka splní svoj záväzok zo zmenky. Banka akceptuje zmenky najmä svojim bonitným zákazníkom. Náklady na tento typ úveru predstavujú províziu, pretoţe sa neposkytujú reálne peniaze (Horniaková et.al., 2009, s. 39). 27

28 Obrázok 3 Priebeh akceptačného úveru Kupujúci (dlţník) Dodávateľ (Veriteľ) Banka 9. Zdroj: Zimková, 2009, s Vystavenie zmenky a ţiadosť o úver 2. Akcept zmenky 3. Zaplatenie akceptačného poplatku 4. Vrátenie akceptovanej zmenky 5. Dodávka tovaru 6. Zaplatenie akceptovanou zmenkou 7. Deponovanie zmenkovej sumy 8. Predloţenie zmenky na zaplatenie 9. Zaplatenie zmenky Ramburzný úver moţno ho prirovnať akceptačnému úveru, je to obchodný úver v zahraničnom platobnom úverovom vzťahu. Aplikačné techniky tohto úveru majú mnoho mutácií ako napríklad podľa toho či: ramburzná banka je alebo nie je zároveň bankou dovozcu a vývozcu. Ak tomu tak je, tak je to istá výhoda pre rýchlu realizáciu tohto spôsobu získavania zdrojov, ramburzná banka je vôbec bankou vývozcu alebo dovozcu, či teda nejde o banku, ktorá sídli v tretej krajine, je emitentom zmenky vývozca alebo dovozca a pod (Belica, 2002, s. 158). Výhodou tohto druhu úveru pre vývozcu je zabezpečenie úhrady za tovar a moţnosť disponovať s peňaţnými prostriedkami skôr, ako sa tovar dostane k importérovi. 28

29 Avalový úver je nazývaný ako ručiteľský úver. Poskytuje kredit banky, pri ktorom banka preberá preberá ručenie za záväzky svojho klienta. Zaručuje sa, ţe vystavená zmenka bude bankou vyplatená v prípade, ţe dlţník nezaplatí v stanovenom termíne. Banka sa tu stáva garantom vo veci platobného záväzku voči tretej osobe. Existujúca zmenka sa stáva kvalitnejšou a bude lepšie obchodovateľná. Túto sluţbu banka poskytuje len prvotriednym klientom a účtuje si za to avalovú províziu. Provízia je ovplyvnená bonitou klienta, formou zabezpečenia a podobne. Výhodou pre banku je to, ţe získa províziu len zato, ţe poskytne dobré meno. Takţe ide o typ záväzkového úveru, pri ktorom banka nepoţičiava peňaţné prostriedky, ale len predáva svoje meno. Aval zmenky býva označený doloţkou per aval na líce zmenky s udaním osoby, za ktorú banka preberá ručenie. Formálnym základom tohto úveru je zmluva, ktorú banka uzavrie s klientom a v ktorej sa určí výška, trvanie, účel alebo druh ručenia (Zimková, 2009, s. 223). Ručiť môţe napr. za platobné záväzky klientov banky (odberateľov voči ich dodávateľom), alebo môţe isť o účelové ručenie, ktoré je poţadované od banky (dodávkové, stavebné, draţobné, skladové, nákupné, daňové, colné, dopravné, nájomné,..) Obrázok 4 Priebeh akceptačného úveru Kupujúci (dlţník) Predávajúci (Veriteľ) Banka Zdroj: Medveď et.al., 2012, s vystavenie zmenky a ţiadosť o akcept 2. banka zmenku neakceptuje 3. ţiadosť o aval 4. banka súhlasí s avalom 5. zaplatenie poplatku 6. dodávka tovaru 29

30 7. zaplatenie avalovanou zmenkou 8. predloţenie avalovej zmenky na zaplatenie 9. zaplatenie avalovanej zmenky. Banková záruka vzniká písomným prehlásením banky v záručnej listine, ţe uspokojí veriteľa do výšky vopred určenej peňaţnej sumy podľa obsahu záručnej listiny, ak dlţník nesplní záväzok alebo sa naplnia iné podmienky stanovené v záručnej listine (Boušková, 2006, s. 117). Banková záruka je zabezpečovacím nástrojom, ktorý slúţi ako záruka na plnenie záväzkov, ktoré vyplývajú z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi exportérom a importérom. Ak existuje určitá nedôvera medzi obchodnými partnermi, tak sa vyuţívajú bankové záruky na zaistenie pohľadávky. Zaisťuje exportérovi rýchlu moţnosť získania jeho pohľadávky. Banka zaplatí beneficientovi zo svojej záruky, ale aţ po prijatí jeho písomnej poţiadavky na plnenie zo záruky Alternatívne formy financovania Banky okrem základných bankových operácií uskutočňujú aj ďalšie finančno-úverové obchody. Kvôli výraznému rozvoju foriem financovania podnikov z cudzích zdrojov a kvôli schopnosti podnikovej sféry plniť podmienky k ich vyuţitiu sa banky adaptujú na túto situáciu pri tvorbe aktívnych bankových produktov. Popri úveroch banky ponúkajú alternatívne produkty, ktoré umoţňujú financovanie klientov vrátane zaistenia proti riziku. K najznámejším patrí faktoring, forfaiting a lízing. Faktoring umoţňuje podniku získať prostriedky, ktoré sú viazané v pohľadávkach skôr, ako je lehota ich splatnosti. Faktorovi musí však zaplatiť percento z výšky pohľadávky ako cenu za to, ţe preberá jeho pohľadávky. Podnik sa pri faktoringu musí rozhodnúť, či je výhodnejšie na dlhší čas viazať prostriedky v pohľadávkach alebo ich získať skôr, čo je spojené so vznikom nákladu. Faktoring sa najviac vyuţíva pri rizikových pohľadávkach, keď podniku hrozí ich nezaplatenie (pravdepodobnosť úhrady je veľmi nízka) (Beňová et.al., 2005, s. 66). Forfaiting tak isto ako faktoring, sa najčastejšie pouţíva pri krytí zahraničnoobchodných operácií, pri ktorých sa aktivujú dlhodobé pohľadávky. V podstate ide o proces odkupovania strednodobých a dlhodobých pohľadávok špecializovanou 30

31 forfaitingovou spoločnosťou, ktorá je zaloţená komerčnou bankou ako podporným mechanizmom v uspokojení potrieb svojich klientov (Belica, 2002, s. 132). Ide o pohľadávky s budúcou splatnosťou, ktoré vznikajú v investičnej oblasti a sú zabezpečené vhodnými bankovými nástrojmi ako napr. bankovou zárukou, akreditívom a zmenkou. Forfaitová spoločnosť odkupuje konkrétne akreditívy alebo zmenky a predávajúcemu vyplatí čistý výnos bankového nástroja po odpočítaní svojich nákladov. Leasing moţno definovať z dvoch pohľadov: z hľadiska vecného ide o prenájom zariadenia, predmetov dlhodobej spotreby a iných predmetov, ktoré uţívatelia pouţívajú za úplatu na určitý alebo neurčitý čas za zmluvne dohodnutých podmienok, z hľadiska finančného lízing predstavuje špeciálnu formu úverového krytia dlhodobých potrieb podniku (Medveď et.al., 2012, s. 188). V podstate umoţňuje podnikateľskému subjektu zaobstarať si investíciu bez toho, aby to malo dopad na výšku jeho vlastného kapitálu. Najčastejšie sú dve formy leasingu a to finančný a operatívny. Finančný leasing je najbeţnejší a je zaloţený na trojstrannom vzťahu, ktorého sa zúčastňuje výrobca, leasingová spoločnosť a nájomca. Spoločnosť odkúpi od výrobcu predmet leasingu, čím sa stáva jeho vlastníkom a prenajme ho nájomcovi. Ten má právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú cenu. Účelom finančného leasingu je obstaranie veci či inej majetkovej hodnoty s vyuţitím cudzích zdrojov. Operatívny leasing sa vyuţíva najmä v obchodných vzťahoch. Jeho základom je prenájom predmetu leasingu, ktorý nájomca vyuţíva, ale po ukončení lehoty splatnosti zmluvy vlastnícke práva ostávajú leasingovej spoločnosti. Podstatou je vyuţívanie prenajatej veci, no nie jej získanie. 31