SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ ORGANIZÁCIÍ V KONTEXTE ENVIRONMENTÁLNEJ ETIKY

Transcription

1 SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ ORGANIZÁCIÍ V KONTEXTE ENVIRONMENTÁLNEJ ETIKY Corporate Social Responsibility in the context of environmental ethics Marta Halašová Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta prírodných vied, Katedra ţivotného prostredia, Tajovského 40, Banská Štiavnica, halasova@fpv.umb.sk Abstrakt Environmentálna etika je podkladom konceptu trvalo udržateľného života. Vymedzuje určité zásady pre činnosť človeka a jeho postoje k životnému prostrediu, ktoré sú založené na ľudskej zodpovednosti za zachovanie podmienok pre život na Zemi. Koncept spoločenskej zodpovednosti organizácií znamená v tomto kontexte zodpovedné správanie pri každodenných manažérskych rozhodnutiach a tvorbe podnikových stratégií, pričom integruje ekonomické, sociálne a environmentálne aspekty. Kľúčové slová: environmentálna politika, spoločenská zodpovednosť organizácií, environmentálna etika Úvod Problémy ţivotného prostredia nastoľujú mnoţstvo hodnotových otázok, ktoré nasledovne ustanovujú normy, podľa ktorých by mali ľudia ţiť, ak nemá dôjsť k fatálnemu ohrozeniu podmienok ţivota na Zemi. Terén pre kultiváciu predpokladov mravného konania a procesu zvnútorňovania mravných noriem predstavuje etika ako veda (náuka) o mravnosti človeka, o pôvode a vývoji jeho morálneho vedomia, svedomia a konania. Moderná spoločnosť dosiahla súčasnú podobu vďaka vyuţitiu vedy a techniky pri získavaní surovín z prírody, pri ich spracovávaní na ďalšie suroviny, polotovary a tovary, pri distribúcii, ináč povedané vo výrobe, obchode a spotrebe. Zmena spoločensko-politického systému vo svete na viac demokratický umoţnila veľkému počtu ľudí vyuţívať výrobky a sluţby ( goods ), čo súvisí s nebývalým tlakom na prírodné zdroje, s rozširovaním výroby a enormným objemom a škodlivosťou odpadu. V súčasnosti sme schopní identifikovať (a tieţ kvantifikovať) dopad činností človeka na ţivotné prostredie a odhadovať následky v prípade, ţe bude pokračovať 71

2 súčasný trend vo výrobe a spotrebe. Ľudia si uvedomujú, či uţ spontánne alebo pod vplyvom odborných informácií a pôsobením myšlienok environmentálnych hnutí, ţe za bezpečnejší a komfortnejší ţivot platí subhumánny svet vysokú cenu a pociťujú zodpovednosť a vinu. Odrazom týchto tendencií sú stimulujúce koncepty, umoţňujúce organizáciám (hlavne výrobným, ale aj nevýrobným) prijať dobrovoľný záväzok zohľadniť vo svojej obchodnej stratégii okrem ekonomických a sociálnych princípov tieţ princípy environmentálne. Najznámejším z týchto konceptov je Spoločenská zodpovednosť organizácií (pouţívame akronym CSR z angl. Corporate Social Responsibility). Ekologická, resp. environmentálna etika Téma aplikácie hodnôt vo vzťahu človeka k subhumánnemu svetu v najširšom zmysle je rozvíjaná v rámci ekologickej a environmentálnej etiky, pričom tieto pojmy sa niekedy pouţívajú synonymne, niekedy sú odlišne definované. Erazim Kohák (1998) pouţíva pojem ekologická etika na označenie súboru hodnôt a pravidiel, ktoré by mal človek dodrţiavať vo svojom jednaní s prírodou. Za environmentálnu etiku sa vo všeobecnosti povaţuje systematický opis morálnych vzťahov medzi ľudskými bytosťami a ich prirodzeným (prírodným) prostredím. Smolková (2008) hovorí o environmentálnej etike, ktorá sa zaoberá procesmi, ktoré súvisia s presadzovaním a etablovaním environmentálnych hodnôt v súčasnej spoločnosti. Environmentálnymi hodnotami sa rozumie oceňovanie objektov väčšinou mimoľudského sveta. Záleţí na pohľade hodnotiteľa na hodnotené fenomény, podľa toho nadobúda príroda existenčnú, inštrumentálnu a i. hodnotu. Z pohľadu ekologickej etiky konáme nesprávne, ak hodnotíme objekty, ktoré majú hodnotu sami o sebe, akoby mali hodnotu len vzhľadom k napĺňaniu ľudských potrieb. Od novoveku sa zdokonaľovanie potenciálu človeka a zlepšovanie fungovania spoločnosti stalo predmetom vedeckého záujmu. Hoci sa uţ vo filozofických a náboţenských systémoch objavilo prekročenie nielen egocentrických, ale aj sociocentrických tendencií (záujem o zdokonaľovanie toho, čo je naše a zanedbávanie aţ ničenie cudzieho), prekročenie výlučne antropocentrickej tendencie je explicitne vyjadrené aţ koncom 20. storočia v Agende 21, v koncepcii trvalo udrţateľného rozvoja (TUR), vychádzajúcej z vedeckej analýzy hlavne sociálnoekonomických trendov vývinu ľudstva a stavu ţivotného prostredia (ŢP). Ciele TUR sú spojené s preţitím a zlepšovaním kvality ţivota ľudí, subhumánny svet sa však vníma ako hodný zvláštnej pozornosti, záujmu a ochrany sám osebe, nielen ako zdroj, javisko alebo kulisa pre sebarealizáciu človeka a rozvoj spoločnosti V etickom rámci stratégie trvalo udrţateľného rozvoja Staráme 72

3 sa o Zem (Agenda 21, 1992) sa nachádzajú ustanovenia, vychádzajúce z najlepších humanistických tradícií a univerzálnych hodnôt ľudstva (Klinda, 1993): a) kaţdá ľudská bytosť je súčasťou spoločenstva ţivota, tvoreného všetkými ţivými tvormi; toto spoločenstvo spája všetky ľudské spoločnosti, súčasné i budúce generácie, ľudstvo a ostatnú prírodu; b) kaţdá ľudská bytosť má rovnaké základné práva vrátane práva na ţivot, slobodu, bezpečnosť, slobodné myslenie, svedomie, náboţenstvo; má právo vyuţívať prírodné zdroje v rámci limitov Zeme; c) kaţdá forma ţivota si vyţaduje úctu nezávisle od jej uţitočnosti pre človeka, ľudský rozvoj nesmie ohrozovať integritu prírody; d) ľudia majú všetky stvorenia chrániť pred krutosťou, ako aj pred utrpením; e) ľudia musia prevziať zodpovednosť za svoje pôsobenie na prírodu, chrániť ekologické procesy a rozmanitosť prírody a vyuţívať prírodné zdroje šetrne a efektívne, trvalo udrţateľným spôsobom; f) kaţdý má spravodlivo zdieľať úţitky i náklady spojené s vyuţívaním prírodných zdrojov; rozvoj jednej spoločnosti alebo generácie nemá byť na úkor inej spoločnosti alebo generácie. Morálne postoje a správanie voči prírode a ţivotnému prostrediu predpokladá prijať určité pravidlá na úrovni jednotlivcov i spoločenských štruktúr a podriadiť sa morálnym princípom a normám v rozhodovaní a konaní. Environmentálna etika je normatívnou disciplínou a jej úlohou je hľadať odpovede na otázku aké normy určujú naše rozhodovanie vo vzťahu k environmentu a ako ich vieme zdôvodniť (Fobelová, 2002). Tematika environmentálnej etiky je obsiahla a naďalej sa diferencuje. V súčasnosti sa uvádzajú nasledovné typy environmentálnej etiky: a) zameraná na človeka (šťastie človeka a ľudskej spoločnosti), b) zameraná na zvieratá (snaha rešpektovať aj iné ţivé bytosti ako je človek, teda zvieratá, rešpektovať ich jedinečnosť a existenciu ako takú), c) etika ţivota (šírenie filozofie, ţe kaţdá forma ţivota si zaslúţi rešpekt, úctu a ochranu) a d) etika všetkého (ochrana neţivého sveta, neţivých zloţiek ţivotného prostredia ako vzduch, voda, pôda a pod.). Environmentálna etika ako forma spoločenského a kultúrneho správania sa človeka je základom koncepcie trvalo udrţateľného ţivota. Na základe svojich princípov vymedzuje správanie ľudskej spoločnosti k ţivotnému prostrediu. Neurčuje prioritne ako by sa ľudia mali správať k sebe navzájom, ale určuje ako by sa ľudia mali správať k ţivej prírode a jej 73

4 zloţkám. Je orientovaná na problémy reálneho ţivota ľudskej spoločnosti v oblasti ochrany ţivotného prostredia a teoreticky zdôvodňuje morálne princípy a zásady, ktoré by vyvolali alebo mohli vyvolať zmenu správania sa ľudí voči prírode a motivovať ich k zachovávaniu prírodného bohatstva a k ochrane fenoménu ţivota. Jedným zo základných vzťahov spoločnosti je vzťah k prírodným podmienkam existencie človeka zakladá sa na poznaní významu prírodných zdrojov pre ďalšiu existenciu ľudského ţivota na Zemi (Smreková, Palovičová, 1999). Aj od odborníkov v environmentalistike sa očakáva ovplyvňovaniu spoločenského povedomia v zmysle integrovania environmentálnych hodnôt do jestvujúcich spoločenských systémov vrátane morálnych a vplývať na vznik nových hodnotových očakávaní, ktoré sa k nim viaţu. Keď sa základné charakteristiky environmentu budú vnímať ako existenčné, bude tomu zodpovedať ich spoločenský význam a posudzovanie. Spoločenská zodpovednosť organizácie Spoločenská zodpovednosť organizácií je koncept, podľa ktorého organizácie dobrovoľne začleňujú sociálne otázky a otázky týkajúce sa ţivotného prostredia do podnikateľských aktivít a do vzťahov so zainteresovanými stranami. CSR je organizáciami dobrovoľne prijímaný spôsob správania presahujúci rámec zákonných poţiadaviek. Organizácie ho ale prijímajú, pretoţe ho povaţujú za nástroj dosahovania svojich dlhodobých záujmov kompatibilných s cieľmi spoločnosti a vnútorne ho spájajú s konceptom trvalej udrţateľnosti. V konečnom dôsledku tak koncept CSR nepovaţujú za voliteľný doplnok k hlavným podnikateľským aktivitám, ale za spôsob, akým sú aktivity riadené. História konceptu spoločenskej zodpovednosti organizácií siaha do prvej polovice 20. storočia (myšlienky zodpovedného podnikania u niektorých obchodníkov v USA). Ako významný sa spomína rok 1953, keď Howard Bowen vydal publikáciu Social Responsibilities of the Businessman, v ktorej sa nachádza prvá definícia spoločenskej zodpovednosti: Spoločenská zodpovednosť predstavuje záväzok podnikateľov usilovať sa o také stratégie, robiť také rozhodnutia alebo vykonávať také aktivity, ktoré sú žiaduce z pohľadu cieľov a hodnôt našej spoločnosti. K úvodným pojednaniam o obsahu pojmu CSR a vytváraniu základov pre chápanie tohto konceptu v dnešnej podobe došlo predovšetkým v 70- tych rokoch 20. storočia (hlavne v USA a v rámci Organizácie spojených národov). Rozvoj konceptu CSR na medzinárodnej úrovni bol zaznamenaný hlavne v poslednom desaťročí minulého storočia. V tom čase sa objavili prvé etické kódexy pre obchodné spoločnosti, 74

5 podnikateľské štandardy, vznikli prvé platformy a iniciatívy s témou CSR, tento koncept sa dostal do širšieho povedomia podnikateľskej i nepodnikateľskej verejnosti (Franc et al., 2006). Na prelome tisícročí sa koncept CSR stal predmetom výraznejšieho záujmu aj v Európskej Únii. Spoločenská zodpovednosť v podnikaní sa pokladá za jeden z potrebných nástrojov na dosiahnutie cieľov v rámci Lisabonskej stratégie. V dokumente Promoting and European framework for Corporate Social Responsibility (Green Paper) vydanom Európskou úniou v roku 2001, je Spoločenská zodpovednosť podnikov chápaná ako koncept, podľa ktorého spoločnosti začleňujú sociálne otázky a otázky týkajúce sa životného prostredia do podnikateľských činností a do vzťahov so zainteresovanými stranami na báze dobrovoľnosti (Zelený, 2008). Za všeobecne akceptovanú definíciu SZP je pokladaná definícia od World Business Council for Sustainable Development:... je kontinuálny záväzok podnikov správať sa eticky, prispievať k trvalo udržateľnému ekonomickému rozvoju, a zároveň prispievať k zlepšovaniu kvality života zamestnancov, ich rodín, rovnako ako lokálnej komunity a spoločnosti ako celku. Nosné sú tu všeobecné etické princípy, ktorými sú nestrannosť, angaţovanosť, aktívna spolupráca so zainteresovanými subjektmi a transparentnosť. Koncept CSR charakterizuje hlavne: - dobrovoľnosť (zodpovedné podnikanie zaloţené na dobrovoľnom záväzku firiem a ich manaţmentu podnikať spôsobom, ktorý v dobrom slova zmysle prekračuje rámec legislatívnych ustanovení a povinností vyplývajúcich z dodrţiavania obchodných zmlúv), - zameranie na aktívnu spoluprácu so zainteresovanými subjektmi (všetky osoby, inštitúcie a organizácie, ktoré môţu ovplyvniť činnosti organizácie, alebo naopak sú organizáciou ovplyvňované), - záväzok prispievať k rozvoju kvality života (celkový blahobyt jedincov ţijúcich v spoločnosti, ţivotné podmienky jednotlivcov, ich moţnosti kontrolovať zdroje, a zároveň subjektívne hodnotenie ich ţivota), - rozvoj, nie iba rast (sledujú ekologické dôsledky aktivít podnikajúcich subjektov, podmienky, za akých sú produkty vyrobené, ako sú prerozdeľované, aký má produkcia vplyv na rôzne skupiny a regióny), - vyčlenenie troch oblasti, v ktorých sa zodpovedné podnikanie konkrétne prejavuje (posun pohľadu z orientácie výhradne na zisk na podnikanie firmy v širšom systéme 75

6 spoločenských a ekologických vzťahov, 3P People, Planet, Profit a vo svojej činnosti sa nesústreďujú len na ekonomický rast, ale aj na sociálne a environmentálne dôsledky svojich aktivít) (Bussard et al., 2005; Zelený, 2008). V zmysle SZO ide na ekonomickej rovine o princípy dobrého riadenia organizácie, kódex podnikateľského správania sa organizácie, etický kódex, transparentnosť, boj proti korupcii, vzťahy s akcionármi, dodávateľsko-odberateľské vzťahy, vzťahy so zákazníkmi, vzťahy s investormi a kvalita a bezpečnosť produktov a sluţieb. Sociálna rovina zahŕňa dialóg so zainteresovanými subjektmi, zdravie a bezpečnosť zamestnancov, rozvoj ľudského kapitálu, dodrţiavanie pracovných štandardov, vyváţenosť pracovného a osobného ţivota zamestnancov, rovnosť príleţitostí pre ţeny a muţov a ostatné znevýhodnené skupiny, zamestnávanie minoritných a špeciálnych skupín obyvateľstva, zaistenie rekvalifikácie prepustených zamestnancov pre ich ďalšie uplatnenie, filantropia, sponzorstvo a dobrovoľníctvo, angaţovanosť v komunite, poradenstvo a ľudské práva. Environmentálna rovina zahŕňa ekologickú výrobu, produkty a sluţby (environmentálne manaţérske systémy riadenia procesov), environmentálnu politiku podniku (recyklácia, pouţívanie ekologických produktov, energetické úspory), zniţovanie dopadov na environment, investície do najlepších dostupných technológií, ochrana prírodných zdrojov ai. (napr. Franc et al., 2006; Zelený, 2008). V zmysle konceptu environmentálnej etiky je potrebné prispôsobiť všetky rozhodnutia koncepcii trvalo udrţateľného rozvoja. Zmysel koncepcie TUR je v hľadaní, podpore a uplatňovaní optimálneho vzťahu medzi ekonomickou, sociálnou a environmentálnou dimenziou rozvoja (triple bottom line), medzi produktivitou a únosnou zaťaţiteľnosťou prírodných systémov, ale aj medziľudskou slobodou a zodpovednosťou, efektívnou ekonomikou a solidaritou, uspokojovaním vlastných potrieb a poznaním, kedy spotrebúvame dosť, či dokonca priveľa. TUR sa riadi súborom určitých kritérií a vychádza zo všeobecných a dlhodobo platných princípov, napr. princíp ekologický, princíp ochrany biodiverzity a ţivotodarných systémov, princíp rozumnej dostatočnosti, vnútrogeneračnej i medzigeneračnej rovnosti, spravodlivého prístupu k zdrojom, prevencie a predbeţnej opatrnosti, ale aj celosti, optimalizácie, rovnováhy, samoregulácie, šetrnosti a solidarity. V zásade sú uvedené princípy TUR kompatibilné s princípmi a charakteristikami konceptu spoločenskej zodpovednosti organizácií. 76

7 Záver Environmentálna etika predpokladá, ţe morálne normy majú skutočný potenciál ovplyvniť správanie človeka voči prírodnému svetu (Fogelová, 2005). Konkrétne problémy súčasnosti by sa mali riešiť v súlade s environmentálnymi hodnotami a kritériá by sa mali postupne sprísňovať tak, aby sa kvalita ţivotného prostredia zlepšovala. Dnes však nejestvuje ţiadna záruka, ţe sa to naozaj stane. Hoci sa environmentálne hodnoty v mnohých systémoch etablovali, je otázne, či sa budú aj naďalej presadzovať a fungovať ako regulatívy správania voči ţivotnému prostrediu. Hodnoty, a platí to aj pre environmentálne, si totiţ konkurujú. Väzba medzi humánnymi a environmentálnymi hodnotami nie je ani zďaleka taká pevná, ako by sa dalo predpokladať, hodnotové štruktúry sú teda skôr voľné (Smolková, 2008). Koncepcia spoločenskej zodpovednosti organizácií zapadá do konceptu etiky zodpovednosti (A. Jonas), zaloţenej na dobrovoľnosti prijímaného záväzku (pričom spočíva na štyroch komponentoch: kto, pred kým, za čo a podľa akých kritérií nesie zodpovednosť). Zohľadňuje geografický (zodpovednosť za stav konkrétneho dotknutého územia) a historický aspekt (zodpovednosť za budúcnosť). Koncept spoločenskej zodpovednosti organizácií v súčasnej podobe zotrváva na reflexii účelovej, inštrumentálnej hodnoty prírody (ochrana prírodných zdrojov), nie na existenčnej. Od zakomponovania environmentálnej etiky do strategického plánu firmy a podniku sa tak v konečnom dôsledku očakáva pozitívny efekt v jej celkovej finančnej bilancii (Krajňáková, 2010). Moţno súhlasiť so Smolkovou (2008) v tom, ţe bez rozvíjania environmentálnej etiky sa vývoj spoločnosti môţe z dlhodobého hľadiska zabrzdiť či nadobudnúť regresívne znaky. Koncept spoločenskej zodpovednosti organizácií svedčí o integrácii environmentálnych hodnôt do hodnotových systémov, ktoré ich predtým neobsahovali. Aktuálnou úlohou humanitných a spoločenských vied je sledovať ako fungujú v hospodárskych a ekonomických systémoch spoločnosti a či sa stali súčasťou kultúry. 77

8 Zoznam bibliografických odkazov BUSSARD, A. et al Spoločensky zodpovedné podnikanie. Bratislava : Nadácia Integra. 112 s. FOBELOVÁ, P Aplikované etiky v kontextoch súčasnosti. Banská Bystrica : FHV UMB, ISBN FRANC, P. et al Když se bere spoločenská odpovědnost vážne. Brno : Ekologický právní servis. 72 s. ISBN KLINDA, J. (ed.) Agenda 21 a ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja. Bratislava : Ministerstvo ţivotného prostredia Slovenskej republiky. 784 s. ISBN KOHÁK, E Zelená svatozář. Praha : Sociologické nakladatelství, s ISBN X. KRAJŇÁKOVÁ, E Finančné inštitúcie a environmentálne iniciatívy. Krajnakova.doc (citované dňa ) SMOLKOVÁ, E O súčasnosti a budúcnosti environmentálnej etiky. Životné prostredie, roč. 40, č. 1, s ISSN SMREKOVÁ, D., PALOVIČOVÁ, Z Podnikateľská a environmentálna etika. Bratislava : Iris, ISBN ZELENÝ, J Environmentálne manažérstvo a spoločenská zodpovednosť. Banská Bystrica : UMB FPV. 133 s. 78